Všetky za jednu, jedna za všetky

Keď som bola malá, delila som kamarátky podľa toho, odkiaľ boli. Zo školy, z tanečnej, z hudobnej, z bytovky a z kúpeľov. Keďže sa moja mama bála, aby som nedrogovala, prihlásila ma na naozaj veľmi veľa všelijakých krúžkov, a preto sa okruh mojich kamarátov rozširoval. Spomínam si, že moja mama dala aj posledné peniaze za to, aby som cez prázdniny chodila do táborov, a aby som skúšala stále nové veci. Spoznávala som nových ľudí, tí ma zoznamovali s ďalšími ľuďmi…

A tak mám dnes kamarátov z astronomického krúžku, z folklórneho súboru Zemplinček a možno za viac ako polovicu ľudí, ktorých vôbec poznám, môžu Letavy.Vďaka tomuto blogu a videám, ktoré som v minulosti točila, som sa zoznámila s mnohými podstatnými ženami v mojom živote. Ony mi proste len tak napísali, že chcú byť moje kamošky. A ja, že dobre a teraz sme. A ja tomu nedokážem uveriť, aké je to jednoduché. Preto som sa rozhodla písať dievčatám, s ktorými by som sa chcela kamarátiť ja. Vďaka tomu budem mať o týždeň moje prvé kamarátske rande. Jednoduché. Teraz je to jednoduché. Keď sme dospelé. Ale predtým to bolo zložitejšie.

Väčšina mojich dievčenských kamarátstiev sa prerušila, keď si moje kamošky našli frajerov. O to viac to bolelo, keď som im tých frajerov dohodila ja, to vám teda poviem.

Stretávali sme sa v Michalovciach pri fontáne, pili sme v bare, chodili sme sa opaľovať na Šíravu, tancovať, nakupovať… a zrazu prežívali prvú lásku a na mňa prestali mať čas.  Nemôžem však nikomu nič vyčítať, lebo aj ja som taká. Teda bola som. Keď som začala mať prvý vážny vzťah, prestala som sa ozývať. Každému. Ešte keď som sa kamarátila s Michalom, mali sme občas v sobotu taký rituál. Že bunbo nambo na Miletičke, potom napešo do SNG cez Central, v ktorom sme zašli do ZARA, po SNG sme šli na Koun (vychytená zmrzlina v Bratislave), niekde sme dali kávičku, prípadne večer kino. Keď sme to zopakovali asi trikrát po sebe, uvedomili sme si, že vlastne prežívame dokonalé rande. Máme sa o čom rozprávať, každú aktivitu vymýšľame na striedačku. Takže nerobí sa len to, čo chce jeden alebo druhý, platíme si na striedačku a dávame si aj ochutnať zmrzlinku. Rozplakali sme sa.O pár týždňov na to som sa zoznámila so Šimonom. Keďže prvé dva mesiace (o tom vám raz napíšem) sme sa stretávali len cez víkendy (pretože žil v Prahe), začala som takéto soboty prežívať s ním. Cez týždeň som sa snažila byť kamarátkou, cez víkend frajerkou. Keď mi však Mišo zavolal v jednu sobotu, že či nejdem na Miletičku, a ja som odtiaľ už bola doma aj s nákupom zeleniny na polievku, uvedomila som si, že sa stávam tým, čím som nechcela. Že zase dávam vzťah na prvé miesto. Ibaže on asi má byť aj na prvom mieste. Nie? Alebo ten vzťah má byť podmaz všetkého, čo prežívam? Môj život je už náš život a všetko, čo prežívam s kamarátkami/kamarátmi, musím oznamovať a hlásiť dopredu? Nie. Ešte chcem podotknúť, že s Michalom sme sa nepohádali kvôli tomuto.

Pri predošlom frajerovi veľa priateľstiev zamrzlo. Nezaniklo – zamrzlo. Šimon je iný. On ma núti chodiť von len s dievčatami. Nech si vzájomne popičujeme na mužov, nech poriadne poohovárame a nech sa poriadne opijem. Len mu to musím dať včas vedieť. Šimon má rád moje kamarátky, aj keď to, samozrejme, chvíľu trvalo.  Nie to, že si ich obľúbil, ale to nastavenie pravidiel chvíľu trvalo. Nastavenie času. Skúšali sme to všelijako. Kúpila som magnetickú tabuľku, kde som zapisovala spoločné a individuálne aktivity týždňa. Vydržalo nám to asi mesiac. Skúsila som kúpiť biely baliaci papier, ktorý som nalepila na stenu a písala som tam aktivity fixkou. Zaobstarala som Šimonovi diár (ktorý doteraz nejako nepoužíval), aby to mal všetko pokope a stále so sebou. Posielali sme si maily, kde sme to všetko pekne plánovali a sľubovali si systematickú organizáciu. Teraz najnovšie máme projekt spoločného zdieľaného kalendára, ktorý som  vlastne mala zriadiť ja tento týždeň, ale keďže ja som rada, že vôbec píšem vo Worde a pridávam posty vo WordPresse, musím sa na to troška psychicky pripraviť. (Milý budúci zamestnávateľ, nemysli si, že som až taká neschopná, som veľmi schopná! Keď sa mi chce, viem urobiť aj farebnú tabuľku v Exceli). Rozdiel je v tom, že aj keď nemáme úplne stanovený informačný systém, a zatiaľ fungujeme naozaj len na verbálnom prejave a dúfaní, že si to ten druhý zapamätá, už sa v tom rešpektujeme. Chápeme, že sme proste takí a že na tom pracujeme.Myslím si, že je to takto: Môj Šimon mi je najlepším kamarátom, najväčšou láskou, najrozkošnejším človekom, ku ktorému vzhliadam, obdivujem a najradšej by som ho celý deň iba hladkala a rozprávala sa s ním. Ale niektoré veci jednoducho dokážete preberať len s kamoškami. A teraz nehovorím len o oblečku, šminkách a chlapoch. Kamoške môžem zavolať bez toho, aby mi dávala zbytočné nevyžiadané rady, ona pochopí, keď sa potrebujem len vyrozprávať. Narozdiel od mužov, ktorí (podľa mojej skúsenosti) nerozumejú dôvodu rozprávania sa len tak, aby to proste vyšlo von. Lebo väčšinou vieme aj samé od seba, čo máme robiť, ale vďaka tomu, že to povieme nahlas, si to aj uvedomíme. (Ako keď sa učíte tak, že si to ešte zrekapitulujete.)Raz som tak plakala a kričala, že toto sú moje dievčatá. Že keď mi on zlomí srdce, keď on na mňa kričí, keď mi on nerozumie, ony tu vtedy budú pre mňa. Keď sa cítim sama, ony ma počúvajú a vedia, že ja nepotrebujem žiadne rady. Potrebujem len to, aby ma niekto vypočul. A možno si troška potrebujem popičovať. A preto dnes ide môj frajer hrať futbal s kamarátmi a ja idem s dievčatami na víno.

 

Foto : skvelá Chiara Rendeková 

Styling : Lýdia & Dávid

Všetko čo mám na sebe je od BARTINKI – slow fashion brand .

AHA! Sledovať bartinki môžete aj na instagrame.

 

Čítaj ma viac:

lydpetrus