Vianoce a spol.

Už tretie Vianoce sú o niečo iné. Sme totiž +1.

Počas našich prvých spoločných Vianoc mala Matilda 3 týždne. Predstavovala som si,  ako všetci pekne sedíme za stolom v približne rovnakých sviatočných outfitoch, ona v takej kolíske, oblečená v niečom pripomínajúcom mini princeznú lomeno Ježiška s medovým krížikom na čele. Ja som si obliekla novú sukňu a perlové náušky.
Prvá vec mimo plánu bola, že Babuľa zabudla, že pred dvoma rokmi vyhodila vianočný stromček. Druhá vec mimo plánu bola, že Matilda začala kričať. V kuse. Mama ani nedojedla. A vtedy mi to došlo: Ideálne deti sú len na instagrame. Na realitu sa nedá pripraviť. To decko ma naučilo a vlastne stále ma učí, že na NIČ NIČ NIČ sa nedá pripraviť(vlastne to ma učil aj bývalý frajer ale úplne inakšie, smutnejšie).  Že hocičo si s ňou naplánujem, bude totálne iné a ak v tom nenájdem krásu, takú svoju – teda jej, spokojná nebudem. Učí ma a ani nevie ako, že si zrazu uvedomujem, že som si v jednom momente začala všetko idealizovať. Veď ja som bola tá, ktorá pracovala len s tým, čo prišlo. A zrazu sa škatuľkujem do niečoho, čo nie som. A čomu vlastne vôbec nerozumiem a ani tým nechcem byť. (Prijmime môj sentiment, lebo sú sviatky!)

img_3325Je veľmi pravdepodobné, že som sa tak trocha stala materialistkou. Zrazu som sa začala pozerať na značky. Neodsudzujem ľudí (pánbohchráň), ale vždy si všimnem, čo majú na sebe a tak ich trošička v svojej hlave zaradím. Občas, a čím ďalej tým častejšie, sa pozerám na veci a premýšľam, ako by vyzerali na fotke či na instagrame. Tenká čiara medzi skutočnom a sociálnom.

Milý čitateľ, čítaš post obyčajného dievčaťa z Michaloviec, ktoré za mesiac pretelefonuje 1153 minút. Hlavne, že som niektorých najlepších kamarátov nevidela mesiace. Občas keď večer zaspávam, mám taký zvláštny tik v palci. Lebo ten skurvený iPhone mám v ruke v kuse. Ale to nie je všetko! O chvíľu mi príde novší, väčší, lepší, ten už z ruky nepustím nikdy!

Jednoducho prišiel moment, keď som prestala viesť ozajstný život. Kedy mi veci prestali robiť radosť. Keď som si začala kontrolovať lajky a namýšľať si o sebe.

Správať sa zle. Hm, zle. Nie je to zle. Len mi to potom spätne nerobí dobre.

Prestala som kupovať darčeky, blahoželať kamarátom na narodeniny a pomáhať. Pozerám len na seba, teda nie úplne, zase nerobme tu zo mňa egoistickú idiotku. Ale mám pocit, že niekedy som bola. BOLA skutočnejšia.

Druhé Vianoce s Matildou prebehli o čosi pokojnejšie. Pamätám si, že na kapustnicu hovorila mňam mňam a kúpila som jej mega veľa oblečenia, lebo veď aj ja som chcela mať pekné decko na instagrame a spievajúce auto. Oblečenie zašpinila a z auta vám po pamäti zaspievam pesničku: ,,

Tieto Vianoce sa ma mama opýtala, čo by som chcela. Prvé, čo mi napadlo, bola FURLA kabelka.

Ale to som nepovedala. Jednak by mama asi nevedela čo to je a jednak za takú FURLA kabelku kúpi plienok asi na pol roka (tie z LIDLa aj na trištvrte).

Povedala som, že by som chcela knihu Modré hory/ Dobré slohy.

Mama má po ceste z práce len jedno kníhkupectvo (asi z dvoch, ktoré tu máme, ak nerátam Panta Rhei). A v ňom kniha nebola. Tak mi ju objednala (čo mi prišlo troška… no chápete, v Bratiske okolo tej knihy chodím v kuse). Lebo že mi ju chcela kúpiť ona a že to tak sa nerobí, že ja si sama kúpim darček a že prekvapenie a tak. Dvadsiatehotretieho som išla s Matildou na prechádzku. Volá mi mama, že volali z kníhkupectva, či by som si ju predsa len nešla kúpiť sama, lebo nestíhačka. img_3328

Útulné kníhkupectvo na ulici Sama Chalupku, kde pracuje môj kamarát ešte z čias strednej (to som nevedela). Objali sme sa. Bol tak príjemne spotený ako keď sa ľudia ponáhľajú. Chcel asi ešte všetko stihnúť. Klasicky sme sa pýtali jeden druhého, ako sa máme.

– Ta čo ja viem, teraz mám také zvláštne obdobie, ale asi najlepšie z tohto celého roka a ty?-
a on sa usmial a povedal, že veľmi dobre. Ale povedal to tak rozžiarene, ako som to už dávno nepočula nikoho povedať.
– Naozaj?! – prekvapilo ma to. A on že NAOZAJ, že všetko je veľmi dobre.

A vtedy som si uvedomila, že musím troška, ani neviem či to je, že spomaliť. Skôr sa tak usporiadať. Prestať sa porovnávať s Justinom Bieberom, ktorý je rok narodenia ’94 a dosiahol toho oveľa viac ako ja. Ale upokojiť sa. Hovorí mi to moja mama, môj reiki masér, môj psychológ a ešte aj taxikár z Ubera ktorý mal asi veštecké schopnosti a povedal, že som nejaká popletená, ale že som taká nebola(to že som nebola som si sama doplnila)

Pred týždňom mi volal muž, s ktorým sme si kedysi boli blízki, ale už nie. Volal o pol štvrtej ráno, opitý a opýtal sa ma, ako sa mám. Tak som mu, ako sa na Slovenku patrí, všetko dopodrobna povedala a on to celé zhrnul najjednoduchšie a zároveň trefnejšie ako ktokoľvek pred tým: ,,No proste, si taká nesvoja.”

Tieto tretie Vianoce má Matilda dva roky, vie rozprávať(aj keď nie všetko), ale zato všetkému rozumie. Keď som troška dlhšie na mobile, hnevá sa a neznáša sa fotiť. Oblečenie jej kupujem minimálne, lebo som pochopila, že ja chcem, aby bola pekné čisté dievčatko len kvôli sebe. Ale ona je rebelka.  Veď mama chodila tehotná na moje predstavenia. To ju muselo poznačiť.

Práve prišla Matilda a začala ma hladkať.

-Sme mega najväčšie najbrutálnejšie najsilnejšie supersestry?

-Áno.

No a včera som bola na Štefanskej žúrke a bol tam Janík, taký môj kamarát, ktorý študoval dokument a potom robil na stavbe a potom hocičo a teraz je v Škótsku a ani neviem presne, čo robí, ale asi je to niečo manuálne a on mi povedal, že zmätený je aj on. Ale najdôležitejšie je, že sa toho netreba báť, bo to nevadí.

 

Všetky fotky fotí a vždy aj bude fotiť Andrea Juneková. Teraz sme však nestíhali, tak som ju poprosila, aby odfotila niečo vianočné, že idem písať o materializme.

 

lydpetrus