Valentín & Verona

Včera mi Janko rozprával o značke vodky (názov som zabudla), ktorá v kampani poukazovala na vypočítanie času, ktorý do konca života strávite s nejakým človekom. Príklad: keď sa s kamarátkou stretneme raz za tri mesiace, približne na polhodinu a dožijem sa, dajme tomu 80 rokov, budeme spolu… hm, to máme 2 hodiny do roka, teraz mám 27 rokov… čiže 80 – 27 = 53 x 2 = 106 : 24 = 4! Do konca života budeme spolu 4 dni. Smutné, čo?

Čiže ak chodím na dovolenku (alebo predĺžený víkend) štyri razy do roka a budem tam chodiť do sedemdesiatky, už mi neostáva až tak veľa miest, ktoré by som mohla navštíviť, ak teda nepredpokladáme, že odídem od manžela, zmením si identitu a budem jazdiť na motorke po Európe (včera sme sa pohádali a pozerám veľmi veľa Sherlocka Holmesa).

Týmto úvodom chcem len povedať, že mám zopár miest, ktoré by som teda rada videla, kým umriem. Lepšie povedané, rada by som si ich zažila, vžila sa do nich a nechala sa nimi unášať. Na zozname mám Kubu, Austráliu aj Hawai (dobre, viem, že som mainstream, ale čo mám robiť).

Do Verony ma to nikdy obzvlášť nelákalo. To mesto poznám, tak ako asi mnohí ľudia, najmä z Rómea a Júlie, ani som poriadne nevedela, že kde vlastne je. Ibaže v septembri tam začala moja nová sestra Lucka hrať futbal – ona je totižto profesionálna futbalistka – a povedala, že to tam je najviac a že musíme prísť a že sú Vianoce a že tu máte letenky. A my že dobre, že dojdeme, že na Valentína. Žežežežežežeže.

 

Do Verony sa najjednoduchšie dostanete letecky. Z Bratislavy do Milána a odtiaľ autobusom. Keďže sme leteli ráno, rozhodli sme sa Miláno troška prekutrať. Autobus z letiska stojí 5EURa trvá to približne hoďku. V Miláne sme sa prechádzali po meste, Šimon chcel veľmi vidieť Milánsky dom a ja som sa tešila, lebo sme si dali pizzu.

Ešte tak vám poviem. Ja mám to Taliansko veľmi rada. Pre mňa je Taliansko ako keby som išla domov. Nebojím sa toho temperamentu, flirtu a vášne, nebojím, lebo nie je na tom nič zlé – mávať rukami a tešiť sa. To je pre mňa Taliansko, možnosť byť sama sebou a dať to všetko von. Ktovie, či aj Taliani chodia na terapiu alebo sa len tak vykričia, zahrajú si futbal a dobre im.

Z Milána do Verony vlakom, lístok stojí od 13eur. Chcem vás len upozorniť, aby ste si zbytočne nekupovali obojsmerný lístok, pretože aj z Verony sa dostanete priamo na milánske letisko. (Cena z Verony na Milánske letisko stojí od 8eur, záleží, kedy si kúpite lístok a na ktorý čas.)

Na druhý deň sme išli na futbal. Hellas Verona sFC Bari. Rozhodla som sa, že vám to budem písať, ako to viem a keďže to bolo pred štyrmi mesiacmi, už toho až tak veľa neviem.

 

Čo som si zapamätala z Verony

 

Vo Verone nie sú električky, ani trolejbusy, len autobusy. Cena lístka sú 2 eurá. Je to naozaj veľmi malé a veľmi romantické mesto. Tá romantika je všade, aj keď sa hádate (my sme sa). Inak, Verona má aj arénu. Akože až tak sme sa nehádali, ale aby ste vedeli, ja som nevedela.

Prvý deň sme sa prakticky len prechádzali a dali sme si snack. Centrum Verony je prenádherné, dokonca je zaradené aj do zoznamu UNESCO. To okrem iného znamená, že keď vo Verone renovujete nejakú budovu alebo aj svoj dom, musíte sa s výberom farieb poradiť. Škoda, že sa s niekým neradia aj niektorí ľudia v Petržalke.

Lucka si obľúbila kaviareň Wallner.Vzhľadom na ich široký výber koláčikov som si ju obľúbila aj ja. Poobede sme išli na zápas.

Tak vám poviem, vo svojom živote som videla jeden futbalový zápas v telke, asi ani nie celý. Ale byť tam priamo, to je niečo fascinujúce. Pre mňa to bol istým spôsobom rituál. Ako prichádzajú hráčky, stoja oproti sebe, niečo si šepkajú, búchajú sa po chrbte a povzbudzujú sa, rozvičujú sa. Tiež ma prekvapilo (dúfam, že to nikto nezoberie osobne), že tam bolo naozaj dosť ľudí. Aj cudzích, ktorí reálne fandili ženskému futbalu. Naozaj som netušila, že futbal je taký populárny. Prekvapenie života pre mňa ale bolo, že v štadiónovom bufete nalievajú prosecco. Vôbec nevyzeralo nejako lacno, naopak – čierny obal, zlaté písmo, hrubý korok a zvláštny tvar fľaše. Vzhľadom na to, že pozerám Sherlocka, možno mi vydedukovať kvalitu.

 

Jedlo! Jasné, že jedlo je troška drahšie, ale keby sme mali porovnať cenu a kvalitu vzhľadom na slovenský štandard, nevznikne priama úmera. Chuť, čerstvosť a zážitok cenu niekoľkonásobne prevyšujú. Akože nie som nejaká veľká odborníčka, ale keď si už len porovnám obyčajnú bagetku. V Bratislave sa tešíme, ak nám ten smutný kus dvojdňového pečiva s obschnutou šunkou a neviditeľnou paradjkou aj zapečú. Vo Verone aj v obyčajnom bistre majú veľký mäsiarsky krájač a z veľkého stehna pekne nakrájajú prossciuttko, ozdobia čerstvou zeleninkou a tešia sa, že vám to bude chutiť, lebo jedlo je vášeň. Nedávajú vám to štýlom, že som nešťastný človek, ktorý robí túto prácu, aby si zarobil. Užívajú si ten čas, ktorý v tej práci trávia. Každé uloženie toho šalatika. Troška si s vami poflirtujú, troška sa povyprávajú, troška požmurkajú a je to.

Na večeru sme išli do Osteria Locandina Cappello. Ja som si dala cestoviny s pistáciami (keby vám to tiež napadlo, tak neodporúčam, inak perfecto).

Myslím si, že keď človek príde do Paríža, chce vidieť Eiffelovku, Champs-Élysées a Moulin Rouge. Keď ste vo Verone a o Verone viete len to, že sa tu odohrával príbeh Rómea a Júlie, chcete vidieť ten jeden balkónik aj napriek tomu, že bol postavený dávno po Shakespearovi, vyslovene kvôli turistom. Vstup k nemu je zadarmo (zatiaľ), ak by ste chceli ísť hore a hrať sa, že vy ste tá Júlia, zaplatíte6 eur. Pod balkónikom je mosadzná socha Júlie a legenda hovorí, že ak sa dotknete ľavého Júliinho prsníka, nájdete lásku. Ak lásku náhodou už máte, tak budete spolu forever. Je to smiešne asi tak veľmi ako rad na tú fotku. No a hneď oproti tomu balkóniku (rozumej: hneď v tom nádvorí je jeden a pol obchodíka, kde predávajú zámky v tvare srdiečka aj s fixkou za 5 evri). Tiež si môžete odniesť všelijaké suveníry (s asi najškaredšou grafikou, akú som kedy vo svete suvenírov videla) od tanierika cez vankúšiček až po magnetku Júliinho cecku. Dokonca aj istá príchuť makarónika sa volá Romeo&Juliette. Áno, dali sme si ho.

(Vsuvka: Práve sa mi začal vybíjať notebook. Sedím a píšem v Martinuse. Za mnou je zástrčka, idem sa pripojiť a pán povie: Prego. To nebude náhoda.)

Nás jednoznačne najviac fascinovala vyššie spomínaná aréna. Vstup do arény je 10 eur, ibaže tento víkend žil láskou, a preto mali na všetky mestské turistické atrakcie špeciálne zľavy. Môžete si v tento víkend (akože valentínsky) kúpiť špeciálnu kartičku, s ktorou vás pustia všade, prípadne môžete využiť 2+1 zadarmo. Zo začiatku sa mi do tej arény veľmi nechcelo, veď čo už tam môže byť k videniu. A k videniu tam naozaj nič nie je. Zato veľa je tam k cíteniu.

 

SILA! Obrovská sila! Už len to pomyslenie, že táto budova tu bola v roku 30. Nie 1030 ale 30! 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 _ 30. V tých časoch sa tam konali gladiátorské hry. To znamená, že tam bol človek, ktorý bojoval s medveďom. Neskôr sa tam konali divadelné predstavenia. No a teraz tam koncertuje U2. Verím, že tá sila v tom kruhu je zakódovaná. Kruh. Jediné, čo vidíš, je nebo. Akože chápem, že to vyznieva mega ezotericky, ale choďte tam! Keď som stála v strede, mala som pocit, že som tam už niekedy bola. Potom som si povedala, že teraz nechcem mať túto reinkarnačnú chvíľku a nadobudla som pocit, že tam patrím a túžila som vedieť spievať, aby som mohla spievať Erosa. Kričať mi prišlo neúctivé. Aj som si tam nahrala odkaz do mojej budúcnosti, aj som si tam troška poplačkala, chudák Šimko, čo si ten so mnou musí prežiť. Čarovná je tá aréna, vera prisam. Bola nedeľa a my sme si vytiahli z kabelky malé fľaštičky s Aperol Spritz a hovorili sme si, aký je ten život krásny, že niekedy je sobota a my sme doma na gauči a jeme francúzsku nátierku s chlebom a niekedy je nedeľa a my vo Verone pijeme Aperol Spritz a okolo nás je nebo.   

Gastronomické nebíčko vo Verone zažijete na každom kroku. Odporúčame vám však zmrzlinu LA Romana, ktorá tam stojí od roku1947. Večeru jednoznačne v Il punto rosa, je to taká maličká reštaurácia (aj keď mám pocit, že vo Verone je všetko maličké), v ktorej si môžete vychutnať špagety, aj homára, aj všetko, až mi je trápne napísať, na vysokej úrovni. Správne by to bolo, že všetko jedlo si vychutnáte tak, ako by to malo byť – chutne a so zážitkom. Odporúčam rezervačku.

Tiramisu je zázrak z neba a dali sme si ho v reštauráciiAntica Bottega Vino, ktorá tam stojí od roku 1890. Tiramisu bolo v takej veľkej miske, do akej sa dáva polievka, volali sme ho tiramisu polievočka, stálo 10 eur, ale to nepopíšeš slovami, jednoducho nebo nebíčko, mäkkučký obláčik. Sympatické je, že Taliani majú troška iný režim. Kaviarne sú otvorené ráno, ale cez obed sa zatvárajú. Otvárajú sa zase podvečer. Cez obed nájdete otvorené reštaurácie.

Rada za všetky drobné: ak ste v Taliansku na káve alebo snacku, pokiaľ stojíte pri bare, platíte o dosť menej než keby ste si sadli. (V Benátkach cappucino na stojáka stálo o takmer 1,50 eura menej, za čo máš cappuccino v Trieste na Blumentáli). Z alkoholu odporúčame tradičnú Grappu, čo je pálenka, ktorá vzniká zo zvyškov lisovaného vína a likér Amarretto. Ak červené víno, tak Valpolicella alebo Bardolino.

 

Cnie sa mi

 

Keď sme sa v autobuse pýtali šoféra, či ide na futbalové ihrisko, povedal, že nevie úplne, ale že máme nastúpiť a cez autobusovú vysielačku to zisťoval, že kde máme vystúpiť a prestúpiť. A keď moja nová sestra dala gól, tak sme obaja plakali. A keď sme odchádzali, tak mi Šimon kúpil taliansky Vogue a taký koláčik, ktorý som chcela celý čas.

Vo Verone som tak troška precitla, že prečo ja vlastne žijem tam, kde žijem, čo ma k tomu miestu viaže. Kamaráti? Ako často sa stretávam s mojimi kamarátmi? A ako som si vypočítala na začiatku, už sa s nimi do smrti vlastne ani veľakrát nestretnem. Rodina? S tou sa vidím ešte menej. Práca? Asi práca. Teda divadlo. Strach, že keď pôjdem do zahraničia, tak nebudem robiť ani toľko divadla, koľko práve robím. A čo by som ja v tej Verone mohla vlastne robiť? A chcelo by sa mi to furt? Alebo to cestovanie je vlastne také rozptýlenie? Alebo je môj bežný život práve to, že z neho občas aj vypadnem? Na ktorý celok sa treba pozrieť? Ako komplexne sa dajú brať tieto trápenia z rutiny? Mám rada Taliansko. Je to krajina, ktorá má more, rozvinutý poľnohospodársky priemysel, ovocné sady, vinárstva, Dolce&Gabannu, Versaceho aj Intimmissimi. Všetko mám rada.

A keď som sa takto opúšťala, Lucka, ktorá tam žije už vyše pol roka a takmer každý rok mení futbalový klub, mi povedala, že niekedy, keď je jej smutno, tak sa chodí prechádzať tými krásnymi uličkami po mramorových chodníkoch, v ktorých sú ukryté mušle. Ale že jej je smutno. Lebo aj keď to všetko krásne vyzerá, aj keď je to všetko chutné a krásne, aj keď Taliani vyzerajú ako tvoj temperamentný blízky príbuzný, v skutočnosti nejdú blízko.

 

 

Čítaj ma viac:

lydpetrus