TU v Paríži TERAZ ráno

Včera o 00:38 som napísala správu môjmu výbornému kamarátovi s textom Milujem život.

A veru milujem a veľmi. Toľko na začiatok tejto novej rubriky TU A TERAZ.

TU A TERAZ vznikla z neutíchajúcej potreby písať. A keďže ja píšem naozaj dlho a potrebujem mať na písanie naozaj vyhradený čas, priestor a pokoj nemôžem písať tak často akoby som chcela. Ale niekedy naozaj chcem, chcem písať o tom čo práve teraz prežívam. Nie o období ale o okamihu a instastories ma čím ďalej tým viac začínajú nudiť (pardon, instagramík) .

Takže TU A TERAZ som v Paríži a do 15:30 som bola totálne šťastná. Teraz som asi zase, keď som sa už najedla . Ale mala som aj  slabú chvíľku.

Ráno som bola na raňajkách v hoteli, a tak trocha som sa vymkla. Katka s ktorou som na izbe spala. Ani som ju príliš nebudila, lebo oddych naozaj potrebovala. A tak v pyžamovom overaly na ktorom som mala sveter, v teniskách bez ponožiek, neumytými očami a s  telefónom v ruke. Bez dokladov, bez peňazí a bez hanby som skákala parížskymi uličkami. Skákala! Takým podskočným ako sme sa učili v Zemplinčeku. Potom som si aj zabehala, ale nie veľa a potom aj kráčala, nebojte sa. Až som došla k Pompidou a skríkla som. Zrazu som vedela kde som. Teda aj keď nie úplne, že kde a ako sa odtiaľto dostanem ale len tak, viete, známi bod.

A ako som tak sama kráčala po neznámych uliciach uvedomila som si, že to je to čo zbožňujem na cestovaní. Strácať sa. Strácať sa, aby som sa mohla nájsť.

PS Chýba mi Šimon

Čítaj ma viac:

lydpetrus