Time management je moja stránka

Tento článok mal vyjsť už v máji. Celý jún však zbehol prirýchlo (ale prekrásne). A tak som ho začala písať až v júli. No ale stratila som ho. Pamätám si len prvú vetu: Na tento článok sa chystám už pár týždňov. Dnes (teda teraz, keď toto píšem) je 30. augusta, predposledný deň letných prázdnin, predposledný deň mojich divadelných prázdnin (troška predpokladám, že keď tento článok naozaj vyjde, bude už september) a ja som sa konečne odhodlala napísať vám o time managemente (priestor na smiech). Nemyslím to doslovne, samozrejme. Keď sa povie time management, cítim sa ako keby som robila v nejakej obrovskej presklenej budove. Čo momentálne nerobím. V tomto článku, ako väčšina z vás správne predpokladá, nenájdete kúzlo na úspešnú organizáciu času, len vám poviem o tom, ako to robím ja.

Už v mladosti som preferovala filozofiu – radšej si dlhšie pospím a ráno sa poponáhľam. Môj osobný rekord od zamykania dverí na byte v treťom vežiaku na Stráňanoch v Michalovciach až po most je 6 minút. A to teda vôbec nie je veľa. Most som dala za minútku, ďalších 5 minút mi to trvalo do školy. Komplikácie mohli nastať v zime, keď bola čľapkanica a bolo treba sa ešte prezuť. Keď presunuli našu triedu na štvrté poschodie, potrebovala som aspoň jeden nečakaný rozhovor našej profesorky s náhodným človekom na chodbe, aby som bola v triede skôr ako ona.

V zime som neraz mala namiesto pančušiek pod nohavicami pyžamové nohavice a v lete som nosila len šaty. Lebo šetria čas. Priznávam, vždy som meškala. Niekedy aj celú vyučovaciu hodinu, ale nikdy nie preto, že by som bola pomalá. Len preto, že mám problém so vstávaním.

Na intráku sa môj rekord zvyšoval. Napríklad som bola schopná stihnúť autobus 8:40 s tým, že som vstala o 8:31. Dve slová – ústna voda. Pri odchode z izby som si z nej odpila a pod vchodovými dverami vypľula (nehovorte nikomu).

Myslím, že po škole sa to jemne zmenilo. I keď chodiť načas nie je úplne moja silná stránka, hodinu som už nikdy nemeškala. Raz moja dobrá kamarátka Denisa povedala, že meškávam preto, aby ľudia mohli napísať knihu z tých myšlienok, ktoré im napadnú, kým na mňa čakajú. To ale ešte nebol internet v mobile a stretávali sme sa pri fontáne, nie v kaviarni.

Presná nie som. Buď všade prídem skoro alebo neskoro, ešte na strednej som si vytvorila také malé súkromné motto (o ktorom vlastne nikto nevie, len vy a Šimon): Lýdia mešká, ale nezmešká! Prisahám, že keď mi to ukradnete do nejakého claimu, veľmi sa  nahnevám

Ale nie o tom som chcela. Odkedy som odišla z TPP zamestnania a teda z práce, ktorá mi dávala istý režim, musím byť na seba nesmierne prísna. Čo, samozrejme, nie som, ale snažím sa byť. Môj deň už zrazu neznamená byť niekde od deviatej do piatej, ponáhľať sa na obed – z obeda, cítiť sa previnilo za dlhší telefonát s mamou alebo čo. Na všetko mám akýsi zvláštny čas. Predtým som zadané povinnosti musela vykonávať hneď, hoci aj v noci, písala som po víkendoch, skúšala po nociach a nechodila som na párty, lebo mi to prišlo zbytočne unavujúce. Teraz je čas na všetko a vždy bez ospravedlnení, bez skrývaní, bez výčitiek, a preto je oveľa náročnejšie vybavovať veci hneď teraz, ak hneď teraz môžem pozerať seriál a vybavovať môžem potom. Zajtra, pozajtra…

Preto ako vládkyňa svojho času som si musela vo svojej krajine (sleduj tú metaforu) vytvoriť vlastný časový harmonogram. Každý večer si presne naplánovať z hodiny na hodinu – čo budem robiť, písať, vybavovať. Poviem vám, že dať si do diára „Rozmýšľať nad novou inscenáciou, ktorá bude mať premiéru v marci“, je oveľa náročnejšie než napísať „Zavolať do banky“. V diári musím mať poznačené aj to, kedy mám dovolené pozerať Kliniku Grace. (Bože, sedím v kaviarni a žena vedľa mňa práve oznámila svojej kamarátke, že je tehotná a ja som z toho brutálne dojatá a privádza ma to k myšlienke dať si do diára „Porozmýšľať nad približnou predstavou, kedy by som chcela dieťa.)

 

A keďže sa ma všetci pýtate, že čo ja vlastne robím, tak to je toto. Vymýšľam si. Vymýšľam si bársčo. Pretože som prišla na jednu dôležitú vec. A tou je, že ja už viem, čo by som chcela robiť. Čo by som chcela skutočne robiť. Čo je moje povolanie, nie moje zamestnanie, nie môj job na zarábanie peňazí, ale niečo hlbšie, niečo, čo skutočne obohatí môj svet a ja získam – ako sa hovorí – vyššiu kvalitu života. A preto som sa vo svete plnom hypoték, paušálov, splátok, antikorových slamiek a biobalzamov na ušný lalok rozhodla ísť si za tým, čo je mojím zmyslom. Plniť si svoj sen, nie sen nejakého riaditeľa nejakej firmy, ktorého snom je plniť sny ešte bohatšiemu človeku.

A áno, má to svoje úskalia. Cappuccino z kaviarne som pila po týždni a necestujem každý mesiac mimo Slovenska (ak ste ma čítali pozorne aj v minulosti, tak viete). Ale som oveľa šťastnejšia, spokojnejšia, pokojnejšia a hlavne (!) som za pol roka urobila viac a lepšieho divadla ako za dva roky popri práci. A to je to, na čom mi záleží. V tom vnímam svoje hodnoty.

Jasné, že keď sa rozhodneme aj my žiť vo vlastnom byte a mať dieťa, moje myslenie sa pravdepodobne upraví. Ale teraz ešte cítim, že je môj čas – moje svedomie teraz kričí: TAK HO NEPREMRHAJ SLEDOVANÍM KLINIKY GRACE! – teraz je čas na to, aby som žila svoj život.

 

Och, nechcem teraz vyzerať ako dáka poučovateľka či čo, to nie, ale mám pocit, že rovnako, ako sa debatuje o tom, že sociálne siete nahradili skutočné rozhovory a čítačky nahradili knihy, tak by sa mohla otvoriť aj téma, prečo joby nahradili skutočné povolania.

Jednoducho moje myslenie sa z cieľa „Kde zarobím peniaze“, obrátilo na cieľ „Kto som, čo chcem“. Ako, povedzme si úprimne, neprišla som na to len tak úplne sama, toto obdobie som nevenovala iba Klinike Grace a divadlu, ale prečítala som aj pár dobrých kníh (ktoré boli strašne hrubé, ale majú strašne superské krátke kapitoly) a bola som na vymakanej prednáške Bruna Mariona, kde som si napísala do poznámok v telefóne (čo inak neznášam robiť, lebo milujem papier): Nikdy nebolo také jednoduché dosiahnuť to, čo chcete, ako teraz.

Zajtra je 1. septembra (alebo možno už je aj po ňom, keď toto čítate). Pre mňa je to ako začiatok roka, a preto by som si chcela dať také malé predsavzatie. Nebáť sa. A to vám poviem, ja mám tých strachov požehnane. Ale chápete, nesmiete si dávať ľahké ciele. Napríklad budúci týždeň je taká udalosť, o ktorej snívam celý život (je to jeden z tých snov, ktoré ani neviem, že mám, až kým mi niekto neprezradí, že je aj takáto možnosť) a na to, aby som to dostala, sa musím podrobiť skúške. A ja som presvedčená, že na to nemám a budem trápna. A pravdepodobne aj budem troška trápna, lebo aj to, že sa zvyknem okydať kávičkou a lak na nechtoch mi zíde po pár hodinách, aj to je moja súčasť. Aj tie moje stehná, aj ten humor, aj tie pekné vlasy, všetko som to ja a keď sa im nebudem páčiť, nikto za to nemôže. (Ale mohla by som sa im páčiť, všakhej!)

 

 

 

Ešte som chcela povedať niečo o týchto fotkách. S niektorými ľuďmi sa ani nepoznáš, ale veľmi ťa to k nim ťahá. Ja to vnímam ako zvláštnu zmes energie. Než sme si so Simou z Cisárove nové šaty napísali, že by sme mohli niečo spolu vymyslieť, videli sme sa len raz na nejakom evente. A fungovalo to. Zo dňa na deň sme sa zobrali a spolu s KristínouBotlovou vznikli tieto zábery. Spolupráca s nimi je zážitok. Zrazu vás pohltí sila dvoch žien, matiek, pre ktoré nič nie je problém. Kým sme fotili medzi stromami, deti spali bokom a neskôr sa hrali. Kým dievčatá kŕmili, na striedačku sme si menili outfity. A takéto načasovanie, to vám poviem, to je time management. Dievčatá, milujem vás! A ďakujem za obrovský zážitok, idete príkladom všetkým silným ženám.

foto : Kristína Botlová 

Simu môžete sledovať TU!

mám na sebe :

modrý outfit: vesta: Marni by H&M , blúza : vintage, nohavice: monterky, čelenka : Čarbičkova , kabelka: ZARA, podprsenka: Intimissimi

červený outfit: bunda: ZARA, overal F&F, topánky: Vagabond, šatka: z Moldavska od babičky

biely outfit: šaty: od Omky, blúzka: vintage, náušnice: z Leeds, nohavice: Lidl

Čítaj ma viac:

lydpetrus