Kačka, ryža a Silvester

Prvýkrát som Silvester mimo domu oslávila, keď som mala štrnásť a prvého vážneho frajera. V podstate som vtedy utiekla a opila som sa tak, že som dve a pol hodiny poležiačky vracala do lavóra. Pamätám sa, že frajerovi kamaráti ma držali okolo ramien a moje nohy ťahali za sebou. V duchu som kričala, chcela som niečo hovoriť, ale nedalo sa.

Potom som dvakrát počas silvestrovskej noci pracovala. Raz v michalovskej kaviarni Gabanna za plat 500 korún, z čo som si za 3 dni vedela kúpiť voňavku Moschino – I love love (ale len cez parfums.sk). Druhýkrát to bolo v Intimmissimi v Bratislave, ale to len do 17:00. Odtiaľ som utekala domov na Zochovu, aby som stihla pripraviť chlebíčky a až do polnoci sme pozerali s Miškom Vaľkom Sex v Meste a ešte dačo.

Silvester, na ktorý nezabudnem, bol vo vlaku. Veľmi sme sa s mamou pohádali, a tak som sa zbalila do veľkého ruksaku, ktorý som mala na chrbte, malého ruksaku, ktorý som mala na bruchu, cestovnej tašky, ktorú som mala v jednej ruke, pričom v druhej ruke som držala kufor s 96 basovým akordeónom ( to veru neni ten maličký) a okolo krku som mala zavesenú kabelku. Silvester, zima, vrstvy, nervy a slzy. Vlak išiel okolo desiatej večer a v Bratislave mal byť okolo siedmej rána. S tým, že sa v Žiline hodinu čakalo (tieto časy sú približné, možno ste si už všimli, že si pamätám fakt hocičo, ale toto som už troška vypustila). Ako som si tak vo vlaku plakala, zrazu som z okna na stanici zbadala kamarátku, ktorá išla na tento vlak. Kačka. Opila sa, lebo sa zaľúbila do niekoho, koho videla len dvakrát, ale je to láska, a preto ide za ním. A tak sme plakali spolu. Keď sme zrazu z kupéčka všade v diaľke videli ohňostroje, pustili sme si Mariah Carey a  dali sme si cigu na polovicu. Vlak začal poriadne trúbiť a my sme začali plakať ešte viac. Boli sme práve niekde pri Mikuláši. Doteraz si to pamätám. Dve strapaté hlavy vystrčené von z okna sledujú fialové svetlá na zamračenej oblohe, vlak trúbi. So zamrznutými rukami si na striedačku podávame Marsku po dvoch šlukoch. Kačka – môj silvestrovský anjel. Odvtedy som ju nevidela.

Počúvajte, ak náhodou poznáte niekto Kačku, tak jej, prosím, povedzte, že si to pamätám a že kde je. Lebo ja už vlastne (Kačka, prepáč)  ani len neviem, aké má Kačka priezvisko (ale to ja už neviem nikoho, ja si nepamätám mená, pardon, ale na tú cestu vlakom nezabudnem Kačka, ver mi).

Tieto Silvestre boli výnimočné prípady. Inak som na Silvestra doma. S mamou. To teraz nechcem, aby ste ma ľutovali (aj keď dobré poľutovaníčko nikdy nie je zlé), ale ja ako dieťa, ktoré bolo 22 rokov jedináčik v rozvedenej rodine to mám na Silvestra troška ťažšie. Lebo nechcem, aby vtedy mama bola sama. Ale zase si nemyslite, že som dobrá, šľachetná dcéra, to vonkoncom nie. Popravde, niekedy som k tomu bola aj emocionálne trošilinku vydieračsky vedená. Čiže za svoj život som musela odmietnuť veľmi veľa ožieračiek, chatovačiek, výletov, či len takých bohapustých diskoték.

Včera som telefonovala so Saškou. Vraj sa vrátila predčasne do Bratislavy, lebo sa pohádala s mamou. Že jej vypla telku, lebo chcela počúvať koledy, lebo sú Vianoce, že jej začala hovoriť, ako sa má variť ryža, pričom Saška vie variť ryžu. A také tie veci, ktoré už nechceš počuť, keď máš 25. Predvčerom som bola s Hankou a ona povedala, že je doma ešte viac vystresovaná ako keď chodí do práce. A ja celé dni sledujem instagram šťastných ľudí vo svojich rodných domovoch.

Neviem ako to je, neviem čím to je. A mám svoju rodinu nadovšetko rada. Tieto veci snáď ani nemusím hovoriť. Ale poviem, aby ste si nemysleli, že som nevďačné decko.

Moja mama vychováva druhé dieťa sama, je nadovšetko statočná, silná a plná lásky. Moja babka je najenergickejšia žena, akú poznám. Moja prababka zase najzvedavejšia a môj Dedo Matej ma naučil všetko o sile priateľstva. A uvedomujem si, že celé to je len o mne. Že už som príliš veľká na to, aby som počúvala, že mám zjesť všetko, keď nevládzem, ale príliš malá na to, aby som sa pozerala nad to. Moja práca, moje záujmy, môj snúbenec, môj priestor, moje rituály. Asi som príliš unavená na to, aby som sa vedela prispôsobovať novým rodinným pravidlám, ktoré sa zmenili za ten čas, kým ja som preč.

Ale keď ja pracujem a po práci utekám na skúšky, chodím do divadla, riešim obliečky a nebudem vám hovoriť, čo všetko robím, šak ma už začnite skutočne followovať,  ale keď mám voľno – chcem ležať. Lebo ja nemám koníčky. Moje práca a tvorba sú moje koníčky. Ani toto, keď vám píšem, nepíšem oddychovo, mne to trvá, lebo mne veci trvajú (a to vám ani nehovorím, že mám problém so sústredením). Ja keď mám oddychovať, chcela by som ležať a nerobiť nič. Možno čítať, možno jesť, možno si pozrieť všetky časti Star Wars, lebo vraj keď som bola len na poslednej, tak tomu nerozumiem správne. Ale na druhej strane, moja mama tiež pracuje a stará sa o dieťa celé dni. Aj ona chce ležať. A žiť v jej byte s jej pravidlami. A tento post nie je o pomáhaní. Že sa mi nechce pomáhať alebo o tom, že by som nadovšetko nemilovala svoju malú sestru, snáď mi rozumiete. Tu ide o priestor, postoj, rituál. Neviem vám to vysvetliť, takže buď ste sa v tom našli takto alebo vôbec.

A dokonca ani nemám odpoveď na to, čo je správne. Lebo viem, že mama odpustí, že sa obetuje, že to všetko vie. Lebo je plná lásky.  Že mi opakuje, že chce, aby som mala svoj život. Ale aj ja by som veľmi chcela, aby aj ona bola šťastná v tom jej živote. A to šťastie nesúvisí len so mnou. Ale ja som jediná, ktorá dokáže ovplyvniť tú časť šťastia, ktorá áno.

A tiež viem, že každý jeden Silvester, ktorý by som nebola doma by som si možno ani nepamätala. Ale to, že som s mamou v teplákoch a bunde stála na balkóne a pozerali sme sa na ohňostroj nad mestom a pili sme šampanské z pohárov, ktoré vyťahujeme len raz do roka, to si pamätáme obe.

Aké sú tie vzťahy zložité, nie? Tie nové životy a systémy. Ako sa niekedy správame prchko k tej našej rodine. A pritom, tie nervy a hnev, to je len premenený strach. Strach, či naozaj tá ryža nebude lepšia, keď ju uvarí mama.

 

Dnes je Silvester. Je tu aj Šimon. Predvčerom si s mamou potykali. Prskavky máme.

Ďakujem vám!

Foto: Štefan Sekáč 

Stylovali sme s : Dávid Sivák

Designer: Maja Božovič 

Edit : Radka Komžíková

 

 

Čítaj ma viac:

lydpetrus