O ťažkom septembri

September bol výzva. Veľká výzva. Dalo by sa povedať, že to bol pre mňa zatiaľ najťažší, ale dala som ho. So smútkom aj s radosťou, s rodinou starou aj rodinou novou, aj s divadlo aj s módou, aj v Bratislave aj v Michalovciach.

Miestami som mala pocit, ako keby sa September na mňa pozeral a skúšal koľko toho znesiem. Ako keby som utekala vpred a on mi celý čas hádzal polená popod nohy. Niekedy len také konáriky, inokedy normálne že odrúbal Sekvoje, len aby som sa potrápila.

Začalo to nevinne. Prišla som do Prahy s hromadou krabíc a rekvizít k predstaveniu a zlomila som si koliesko na kufri, ktorý nie je môj. Maličkosť, nevadí.

Ďalej, tohto roku sme boli so Šimonom pozvaní na dve svadby. Prvá bola siedmeho septembra v Bratislave a druhá bola ôsmeho septembra v Michalovciach.

Z prvej svadby sme odišli o jednej ráno, do Michaloviec prišli na ôsmu. Všetko sme stihli, aj u Deda Mateja sme boli vyše dvoch hodín. Žartovali sme, smiali sa cez slzy, teda vybuchovali smiechom pravdupovediac.

Aj svadbu sme stihli, síce nie od začiatku, no ryžu sme zabudli doma.

O týždeň na to som mala tri predstavenia, tri dni po sebe na dvoch rôznych miestach. Čunovo a Prešov. Skoré vlaky, meškajúce taxíky, ale dala som to.

V pondelok som z Prešova prišla pozrieť mamu do Michaloviec. A potom sa stalo toto:

Matilda mala zlomenú ruku, nechodila do škôlky, bola u Babuli. Babuľa musela ísť na kontrolu STK a nemala autosedačku, preto som išla Matildu postrážiť. Spala. Myslela som, že to bude len na hodinu, od jednej do druhej. O 15:51 mi išiel vlak do Bratislavy a ešte som chcela Deda vidieť. Matilda vstala o tretej a o 15:03 prišla Babuľa. Lúčili sme sa, bozkali, keď prišla Omka (Babulina mama). Zrazu sme tam boli štyri. Štyri ženy, štyri rôzne generácie (celkovo z piatich, ktoré máme doma), Matilda rozospatá, Omka zadýchaná, Babuľa šťastná, že jej prešlo estekáčko a ja na ihlách ako stihnem aj poľúbiť aj Deda aj tieto ženy a pritom včasne byť vo vlaku. Matilda sa so zlomenou rúčkou sadričkovou natiahla k Omke , že ju objíme Omka rozpažila ruky a lakťom udrela do pohára, ktorý bol na rohu linky. Spadol na zem, rozbil sa na tisíce častí. Matilda sa zľakla, ja som sa zľakla, či sa jej sklíčko neodrazilo z podlahy do očí. Babuľa ju zobrala na ruky, preniesla do bezpečia. Omka bola pokojná. Posadila som si Matildu na nohy a komentovali sme ako Babuľa zametá a ako jej Omka nohou pomáha. Smiali sme sa. Tešili, lebo sme boli spolu. Rodina, ženy, ktoré si pomáhajú. Bolo už 15:20, vlak išiel 15:51. Tak som nešla k Dedovi, Omka aj povedala, že mu je lepšie, že už aj vstal.

V stredu bol hektický deň. Ráno som troška zaspala, obliekla som si šaty od Omky, ktoré som našla v jej skrini naposledy. Utekala som na autobus, že po ceste napíšem všetky maily, správy, telefonáty, ktoré som mala urobiť ráno, teda ešte večer. Volám Laure a v telefóne sa ozve, že ma odpojili, lebo som nezaplatila faktúru. Dobre, chápem, nevadí.

Prišla som na blogerskú akciu s drahým oblečením, Zorou Csoborovou a odpojeným telefónom – sranda. Potom som ešte musela ísť domov, po veci na fotenie, fotiť tri a pol hodiny, ísť na Indonézsku ambasádu, naučiť sa choreografiu na dni Indonézie a večer na posledný finálny meeting, pred Parížom. Čakám na výťah, volá mama. Plače. Ja plačem. Nemôžem sa ani pohnúť, ani nikomu zavolať. Meškám na fotenie. Utekám a plačem. Zrazu sa ocitnem v Petržalke, v dobrom smere, ale neviem kam mám ísť, lebo ešte nikdy som u Dávida, kde sme mali fotiť nebola a nepovedal mi adresu. Nemôžem volať, môžem len plakať. Oslovím cudzieho muža, pozerá sa na mňa čudne a vraví že nemá mobil. Veď všetci majú mobil, nie? Idem do reštaurácie Alfa a pýtam si heslo na wifi.

O dva dni ideme na pohreb.

Vždy som vedela, že som zo silne ženského klanu, piatich generácií žien. Aj to, že moja prababka je zo šiestich dcér som vedela. Ale nikdy mi to nedošlo. Matilda, mama, ja, Babuľa a Omka má ešte päť sestier a každá sestra má aj tri – štyri dcéry. Slovom na kare bolo asi dvadsať žien, Šimon a ešte jeden muž Babulinej sesternice. Všetky boli v čiernom, fajčili, pili slivovicu a nikto neplakal.  

Celý Paríž som ho cítila.

Ťažký bol september, veľmi ťažký. Samé také ťahy typu : idem do knižnice divadelného ústavu, po siedmich rokoch si vypožičať knihu, divadelnú hru , lebo chceme inscenovať a vypnú prúd. A ja sa už len smejem ako si ma skúšaš september.

Tento mesiac ma obrnil, jednoznačne. Preto mám na október plány :

  1. vyčistiť si počítač
  2. naučiť sa robiť vo photoshope
  3. naučiť sa počúvať hudbu cez spotify
  4. vidieť všetky časti Harryho Pottera
  5. uštrikovať šál
  6. obnoviť čitateľský klub
  7. chodiť dva krát do týždňa na jogu
  8. ísť k očnej aj k neurologičke
  9. neobnoviť si dáta!
  10. ísť konečne do Danubiany
  11. púšťať šarkana
  12. navštíviť kamarátov mimo BA
  13. ísť tancovať
  14. uvariť aspoň 5-krát obed (nesmejte sa mi)

Držme si prsty, prajem vám krásnu jeseň. Ja si ju totálne užívam aj v dobrom aj v zlom.

Čítaj ma viac:

lydpetrus