Pribrala som !

To bola prvá veta, ktorá mi napadla, keď som uvidela tieto fotky od Adi. Možno práve preto som ich odložila a vytiahla až teraz. Chcela by som vás však upozorniť, že tento post nepíšem preto, aby ste ma ľutovali. Ale ak chcete, tak, samozrejme, môžete.  Nikdy som nepatrila medzi najchudšie dievčatá (to ste asi nečakali). Napríklad v škôlke som bola najväčšie dievčatko, ktorému kuchárky automaticky dávali o jeden knedlík navyše. Mali sme také taniere, na dne ktorých boli nakreslené rozprávky: Snehulienka, trpaslíci, potom také húsky a medvede a Šípková Ruženka. Boli deti, ktoré nevládali dojesť svoju porciu a boli smutné, že neuvidia, akú rozprávku majú na tanieri. Ale ja som to vedela vždy. A keďže som nechcela, aby boli ostatné deti smutné, niekedy som im pomohla vidieť ich rozprávky a dojedla som aj ich porcie.Na základnej škole som, ako jedna z najväčších v triede, sedela v zadnej lavici. Lenže v druhom ročníku mi zistili -1,5 dioptrie a okuliarnici indickí predsa sedia v predných laviciach, aby si nenamáhali zrak. Takže deti za mnou sa začali troška sťažovať, že nevidia. Vlastne ma to trápilo celú pubertu. Na koncertoch, v divadle, v kine… všade som musela sedieť vpredu a tí za mnou frflali. Viete, aký som mala stres napríklad na Pohode, keď hrali Alt- J a ja som ich chcela vidieť z prvých radov, no cítila som za sebou menších ľudí? Čo sa robí v takýchto prípadoch?

Na spoločných fotkách som väčšinou vzadu. Alebo som tá, ktorá leží na zemi. Inak, tento tučko-veľký-život mal výhodu napríklad na telesnej, pretože na vybíjanej som bola veľmi obľúbená. Ale výhody sa ukázali aj na výške – jedna z mojich prvých hereckých úloh znamenala stvárnenie konskej rite.Rapídne som začala priberať, keď som mala trinásť. Pravdepodobne preto, lebo som prestala tancovať. Vždy, keď po mňa mama prišla na tanečnú, priniesla mi džúsik v krabičke a tvarohovú šatôčku. No a keď som mala narazené rameno a vytknutý členok, nemohla som sa pol roka hýbať, ale papať šatôčky som neprestala.

Za môj život som skúsila niekoľko diét, overených (ale aj vymyslených) receptov, ako schudnúť. Napríklad na strednej (neviem vám presne povedať, či som bola už v stredoškolskej časti, pretože som chodila na osemročko) som každé ráno jedla jogurt Activia, čím som si po pár týždňoch vyslúžila prezývku Bifidus.

Na výške sme si spolu s mojím výborným kamarátom Bandym povedali, že budeme držať tú dvojtýždňovú diétu, kde jete len paradajky, kajzerky a kuracie mäso. Viete, nie? (Ak neviete, vygooglite si, ale len tak pre informáciu, nieže to budete skúšať.) Pri tejto diéte nemôžete piť alkohol, maximálne tak deci bieleho suchého vínka.

Jeden večer, totálne vyčerpaná z nízkeho obsahu kalórií a z toho, že šliapem do kopca, vidím nášho spoločného kamaráta, ako sa podnapitý trmáca hore na intrák. Že pijú v Kotolni (to je názov baru) a že je tam aj Bandy. Celá nahnevano-unaveno-hysterická som Bandymu napísala sms: „Viem, čo robíš!“

Na čo mi on odpísal: „Garnier!“

Nepochopila som to, ale na druhý deň mi vysvetlil, že to znamenalo „Staraj sa o seba“, pretože on si povedal, že si môže dať štyri vodky namiesto kuraťa na vode.

Druhý týždeň sme nevydržali.

Ešte si spomínam, že som raz brala také tabletky na chudnutie Alli. Boli v akcii v Auparku v lekárni, ta že vyskúšam. Akože neviem odborne povedať, na akom princípe tieto tabletky fungujú, ale neodborne vám poviem, že mi proste vytekal tuk zo zadku. A nielen pri kakinkaní, ale normálne v bežnom živote. Vždy, keď mi trebalo prdnúť, som na to zabudla a vyprskla niečo, čo vyzeralo ako tá šťavička zo sardiniek v konzerve. (Myslím, že som prvá fešnblogerka ktorá otvorene píše o tom, ako prdí.)   Najviac som vážila v treťom (bakalárskom) ročníku na výške. Osemdesiatštyri kíl. Skúšala som vtedy monodrámu a to je dosť stresujúca vec, na ktorú zaberá jedine Milka oriešková (celé oriešky, nie drvené). A teplé jedlo každý deň. A keďže moje najobľúbenejšie jedlo je už dlhé roky knedlík na všelijaké spôsoby (od segedínskeho, cez červenú kapustu až po maďarský guľáš), v priberaní sa mi nadmieru darilo.

Až nastal prelomový rok, počas ktorého som schudla okolo osemnásť kíl. Teda nie úplne osemnásť, ale mala som vtedy najnižšiu váhu v mojom dospeláckom živote. Šesťdesiatšesť kíl – lebo zdravá strava a nezdravé trápenie. Viete, ja som si na jedle naozaj veľmi nepotrpela. Resp. bolo mi jedno, čo jem a odkiaľ to je – jedla som to, čo mi dali. Lenže potom som začala chodiť s vegetariánom, ktorý si na jedle totálne zakladal a nezjedol ani super domáci koláčik, lebo tam cítil ,,lacné“ vajcia. A tak som, ani neviem ako, začala jesť zdravo. Chodila som sa stravovať do Veglife-u (čo mega veľmi odporúčam), kde majú napríklad každý pracovný deň o 16:00 zľavu 50% na všetko. Aj na koláčiky. Po čase sme sa tam my, pravidelní zákazníci, začali stretávať o štvrtej a rozčuľovali sa, ak nás niekto predbehol a už nič nezostalo.

Ďalej som schudla asi preto, lebo som prestala piť alkohol. Nie úplne, samozrejme, občas som si dala Captaina Morgana, ale bolo to oveľa menej ako voľakedy. Nerobila som to  vedome, skôr som sa začala báť tých stavov, ktoré som mala, keď som bola opitá – teda, aby ste tomu rozumeli – veľmi som sa bála toho, že sa nebudem mať pod kontrolou.

No a v neposlednom rade, prestala som skoro úplne jesť sladkosti. Jediné sladké, čo som si dopriala, boli tie raw koláčiky (občas aj tie s lacnými vajcami), ale príjem takej čokolády, alebo hocičoho, čo obsahovalo palmový olej, zvlášť značky Mondelez, som obmedzila na minimum. Nie vedome. Skôr tak, že človek, ktorý spozná lacné vajcia, spozná aj lacnú čokoládu.No a teraz priberám. Lebo cestujem a na cestách veľa jem, pretože chcem toho čo najviac vyskúšať. A málo športujem. Teda vôbec, nebudem vás klamať. A zrazu som pocítila voľnosť. To je niečo, ako keď mi mama zakazovala celý život nosiť rozpustené vlasy, tak som si ich ostrihala a nosím ich rozpustené stále.

Nie som spokojná so svojím telom. Keď sa napríklad hádam s frajerom (s týmto novým, s ktorým sa môžem hádať najslobodnejšie, ako sa dá) a som len v spodnej bielizni, rýchlo sa počas kriku idem obliecť, pretože sa cítim vo fakt znevýhodnenej a nesebavedomej pozícii. Kvôli svojmu telu mám tiež pocit, že sú debaty, do ktorých by som sa nemala zapájať. Napríklad tie o jóge alebo o chia semienkach. Je mi to troška trápne, lebo si myslím, že tí ľudia si myslia, že čo ja- tučná o tom môžem vedieť. A vlastne, ja- tučná o tom ani nič neviem.Mám telo, aké mám. V skutočnosti mi nevadia odsudzujúce pohľady ľudí na môj zadok vykúkajúci zo šortiek, ani otázky o mojom tehotenstve (nie, nie som tehotná). Vlastne je naozaj, naozaj, naozaj iba jediná vec, ktorá mi na tom celom vadí – a to tá, že si nemôžem obliecť úplne všetko, čo chcem. Ale viete čo? To si nemôže obliecť nikto.

Lebo nejde len o kilá navyše. Napríklad baby s malými prsiami sa často hanbia nosiť výstrihy a baby s riedkymi vlasmi sa často boja nosiť vlasy rozpustené. Dievčatá s veľkým zadkom si nedávajú puzdrové sukne a ľudia s krivými zubami sa smejú so zatvorenými ústami. Jednoducho je to tak. Všetci máme svoje strachy v zmysle „len nech si nevšimnú, že mám hnedý mŕtvy zub alebo príliš veľkú bradavicu na krku“. Všetci máme niečo tajné/ možno škaredé/ naše. A preto môžem na záver použiť slová ženského časopisu a napísať: Majme sa radi takí, akí sme!

Ale možno nám občas len pomôže vedieť, že všetci máme na sebe niečo, čo neznášame, nech už to znie akokoľvek.

 

Mimochodom, mňa stále prekvapuje, že všetky tie najkrajšie a najrozžiarenejšie ženy v miestnosti o sebe najviac pochybujú. Frajeri a frajerky, prosím vás, spravte s tým niečo!

 

Všetky fotky fotí a bude fotiť Andrea Juneková. So stylingom pomáha Dávid Sivák.

Edit: Radka Komžíková

Šaty: H&M conscious exclusive

Tričko, milovaný trenčkot, nohavice, šaty, šľapky: H&M

Fotky vznikli počas Salónu piva v Starej tržnici, ktorý sa najbližšie uskutoční 20-22.9.2017.

 

lydpetrus