Prečo nemám šatôčky značky Chanel?

Neviem, či viete, ale mám sestru. Volá sa Matilda a má dva roky. Meno som jej vyberala ja, znamená bojovníčka a myslela som si, že to sa jej zíde. Je medzi nami 22- ročný rozdiel a keď som s ňou na prechádzke, väčšinou si ľudia myslia, že to je moja dcéra a pýtajú sa na otecka. HAHA. Má svetlé kučeravé vlasy a našu mamu v očiach. Keď sa s mamou smejeme na takom dospeláckom humore, smeje sa s nami. Je rada, že sme rady. Ale humoru rozumie, o tom potom. Je to figliarka, no keď plačem, zrazu sa v jej figliarskych modrých očiach niečo zlomí, viete tá modrá sa tak náhle premení a troška sa zarazí. Ako keď nebo zastane. Rúčkou ma pohladí po tvári a povie Prepáč.Doma často robím chybu, že mám niečo v hlave. A to sa nesmie. Ona to hneď vidí, že s ňou zároveň som aj nie som a odíde odo mňa. Keď občas píšem na počítači ona si zoberie tablet, sadne si vedľa mňa a pozerá rozprávky (teda to, že sú to rozprávky je len moja romantická predstava, v skutočnosti pozerá ,,dokumentárne“ videá o tom, ako americké deti trhajú plastelínu do rôznych kelímkov), pri tom ma drží za ruku a teší sa, že robíme to isté. Vtedy mi je veľmi ľúto, že sa napríklad nehráme s bábikami. Ale čo mám robiť?! No predsa hrať sa s bábikami- lebo aj tak sa naplno nesústredím na to, čo píšem lebo ma obklopuje táto ľútosť.

Ale na to som prišla až túto Veľkú noc. Domov treba chodiť bez ničoho. Bez predstáv a bez plnej hlavy. No ale nie o tom som chcela.Matilda je každý deň väčšia a múdrejšia. Každý deň vie nejaké nové slovíčko alebo má nejakú novú vedomosť o tomto svete. A ja to nevidím a je mi z toho smutno. Niekedy mi aj napadne, či by som neodišla od všetkého naspäť domov do Michaloviec (mojej mame na hlavu), našla by som si prácu niekde, vlastne neviem kde by ma tam vzali, lebo podľa mňa v Michalovciach v takých kultúrnych inštitúciách je veľmi veľa papierov. A tie ja neviem. Alebo by chceli, aby som to z tých papierov dávala do počítača, čo tiež barz neviem, takže by ma vzali najskôr do nejakých potravín. Do Leňa oproti pošte alebo do môjho obľúbeného obchodu s domácimi potrebami Norma, hore nad Dodom. A tam by som chodila na bicykli, odrobila 8 hodín, potom by som išla po Matildu do škôlky, navarila nám trom večeru a pri rozprávkach by som zaspala. Možno by mi po čase chýbala Bratislava, ale možno aj nie.Všetci moji spolužiaci z vysokej školy sú naozajstní herci a naozajstné herečky. Hrajú v divadlách, vo filmoch, v seriáloch, v reklamách, moderujú alebo si založili vlastné divadlo – DPM. Nemala by som aj ja všetko ukončiť? Dať výpoveď, prestať točiť videá, prestať byť fashionblogerka (haha), prestať písať a len sa zatvoriť niekde do nejakej pivnice a hrať, alebo chodiť na konkurzy a hrať, alebo ísť na ulicu a hrať, alebo aspoň začať chodiť k logopedičke a na spev a zlepšiť si tanec a hrať. Nemala by som chcieť byť aj ja naozajstná herečka? Sústrediť sa len na jednu vec, veď pred dvoma rokmi v máji som odohrala 18 predstavení za mesiac a teraz mám jedno.To, že sa cítim osamelá, si najčastejšie uvedomujem večer, keď zaspávam na kraji veľkej postele. Lebo inokedy sa táto myšlienka do mojej hlavy nezmestí. Myšlienka sa nezmestí do hlavy a frajer sa nezmestí do života. Lebo teraz sa to nedá. Lebo teraz sa nedá každý deň vidieť vyrastať moju malú sestru a smiať sa našu veľkú mamu, lebo teraz sa nedá byť len herečka, keď svoju prácu v ZOOT-e a  VJU milujem, lebo teraz sa nedá mať frajera, keď som od rána do večera prečVždy som bola v triede najvyššia a popravde, aj najväčšia (teda okrem osemročka, tam bola Mimka K. vyššia o 2 cm).Od prvého ročníka som tancovala vo folklórnom súbore Zemplinček (ale väčšinou som bola len náhradníčka) a keď po mňa mamka večer po skúške prišla, vždy mi doniesla šatôčku a džúsik. No asi v 13 rokoch som s tancom skončila, ale šatôčky som jesť neprestala. A tak to ide aj teraz. Nehýbem sa, necvičím, netancujem, ale koláčiky jem a priberám. Kde je ten pondelok, od ktorého som už nemala jesť sladké? A ten od ktorého som mala začať cvičiť?Viete, prečo vychádza tento blog tak málo? Lebo sme traja. A je ťažké nás dať dokopy, ak to chceme robiť takto ako to robíme. Áno, chcela by som, aby tento blog vychádzal každý týždeň, chcela by som si kúpiť Adidas Ultra BOOST, aj letenku do NewYorku, aj Chanelku, chcela by som, aby sme ja a moja rodina žili v jednom meste, chcela by som, aby undergroundové divadlo zarábalo toľko ako relácia Tvoja tvár znie povedome, chcela by som, aby som mala frajera, ktorý bude vedieť vŕtať príklepovou vŕtačkou a zavesí mi Dosku na stenu, chcela by som mať zadné zuby rovnejšie, chcela by som, aby mi táto biela parochňa pristala, ale človek nemôže mať všetko. Trvalo mi dlho, kým som na to prišla a ešte dlhšie, kým som to pochopila, no aj tak si myslím, že len keď sa s tým nezmierim, len tak to bude mať pre mňa všetko zmysel.

TOTO NIE JE HRA NA CITY ALE: Všetko síce nemôžem mať, no do finále #BLOGERROKA by som sa mohla dostať, aj vďaka tebe. Prosím pošli mi svoj hlas TU a sľubujem, že na cateringu si dám len dietne šampaňo.

 

Všetky fotky fotí a bude fotiť Andrea Juneková.

Sako,top,nohavice,kraťasky,blúzka,koženka: ZARA ,

Pančušky: Calzedonia , Topánky: Vagabond na ZOOT.SK

 

lydpetrus