Povedal mi, že divadlo je chrám 

Upozornenie: V tomto poste sa bude veľa nadávať. Lebo to sa v tomto chráme móže.

Prvýkrát v živote som na takom naozajstnom veľkom javisku stála, keď som mala 8 rokov. Boli sme zo základnej školy v MsKS alias KASKE na nejakom výchovnom predstavení, pamätám si klauna – doktora, ktorý zavolal deti na pódium, aby povedali, čo im je a on to zázračnou paličkou akože vyliečil.
Išla som aj ja, a to som nebola veľmi odvážne dieťa, bála som sa aj Janka Hraška a vždy, keď som sa sprchovala, tak som sa pozerala, či náhodou nevylieza z odtoku. Keby sa ma dnes klaun – doktor opýtal, čo ma trápi, iné deti by asi nedostali veľa priestoru a to by ma tiež dosť trápilo, čiže iné deti by v konečnom dôsledku nedostali žiaden priestor. No vtedy, keď som mala osem rokov, bola som ticho a on povedal, že liek na mlčanie nemá, že mu je ľúto a posadil ma späť do hľadiska. Teraz sa mi občas stáva, že som v pozícii toho klauna, pred ktorým stojí tiché dieťa/tichý frajer a vravím si, ako super to s tým mlčaním a hanblivým deckom vtedy vymyslel.2K3A5504lyd

Navštevovala som rôzne krúžky, lebo ako moja mama vraví: Nikdy nevieš, čo budeš v živote potrebovať a navyše je to istota, že niekde nedroguješ! Ale ak mám byť úprimná, nikdy mi nič veľmi nešlo. Vo folklórnom súbore Zemplinček som bola väčšinou náhradníčka, na akordeónovom súbore za mňa dohrávali party a v basketbale som bola – hádajte čo – áno, najpomalšia.

Ale potom prišiel dramák (nie dramáč- haha, fórik) a tam som ostala. Lebo to som zrazu nebrala len ako krúžok, kde sa naučím nejakú činnosť, ale ako nový zmysel, novú filozofiu a súčasť života (Ďakujem Vám, Otília).2K3A5478lyd

Mala som v tom jasno. Neexistovala možnosť, že by som išla študovať niečo iné. Ale nie tak, že to neexistovalo, že by som si povedala To neexistuje. Že to neexistovalo viem až teraz, predtým neexistovalo ani to, že to neexistuje, chápete. Neviem, či je to tá Secret metóda príťažlivosti alebo veľké šťastie, ale prijali ma na bábkarskú tvorbu.

Viete, mňa na škole profesori nemali až tak radi. Prečo by aj, chodila som nepripravená, neskoro a častokrát v pyžame a stále som si išla len za tým, čo som chcela ja. Ďakujem tej škole, že mi dala voľnosť a zároveň pevnú pôdu pod nohami. To znamená, že popritom, ako som niekam patrila, som si mohla riešiť svoje projekty. A že som si aj riešila! Je jedno, aké boli, či dobré alebo zlé (boli dobré), pointa je v tom, čo som sa naučila. A nemyslím tým techniku reči či držanie tela.

Poviem vám, ako to funguje.

2K3A5497lyd

Najprv sa musíte na seba pozrieť. Ak zistíte, že ste mladý človek plný energie a chuti tvoriť a máte okolo seba ešte pár takých ľudí… je to úplne jedno. V mojom prípade to bola napríklad Veronika Kocourková, ktorá napísala knihu Superkomix, prišla za mnou s tým, že či z toho nespravíme divadlo a ja že hej.

Najprv sa ale treba porozhliadať po nejakom priestore. Koľko nezávislých divadelných priestorov s priateľským nájmom v Bratislave poznáte? Ja len jeden. JEDEN! S dvoma neúnavnými stĺpmi v strede (vďakabohu za nich aj zaňho). Štúdio12!

Aj keď už máte priestor, hercov, nejakú predstavu, stále je úplne jedno, že ste mladý človek plný energie a chuti tvoriť. Je úplne jedno, kto ste. Je úplne jedno, či to, čo sa chytáte so svojou predstavou urobiť, bude na hranici geniality, či na to budú chodiť prezidenti z okolitých krajín alebo to bude sračka ako mačka, lebo všetko, čo sa chystáte urobiť, celý váš nasledujúci – zvyčajne 5 týždňový skúšobný proces – je závislý len od toho, ako to všetko, čo máte v hlave či srdci, sformulujete do 5 strán grantového programu FPU (Fond na podporu umenia, keby ste nevedeli). Keď sa náhodou neviete vyjadrovať: smolka-bolka. Dostanete piču s ryžou a nie prachy. 2K3A5523lyd

My sme však mali šikovnú produkčnú (Božská Sima) a peniaze sme dostali. Nie veľa, ale stačili na 2 (slovom DVE) reprízy. Rozumej: niečo skúšaš 5 týždňov a potom to dvakrát zahráš. 2 hoďky dokopy. 2 hoďky netrvá ani jedna skúška, lebo to nemá zmysel, ale neva.

Chcem vlastne písať o tom, čo sa nám stalo pri druhej repríze alias derniére.

Mali sme taký projektorový problém. Viete, tento Superkoniec (tak sa volá divadelná adaptácia knihy Superkomix, aby bolo jasno), je závislý od projekcie. Na projekcii je animácia, ktorá tvorí súčasť scénografie. Tak sme si objednali taký projektor, aký potrebujeme. Stál 30 eur na deň, čo nám bolo troška podozrivé a ako sa ukázalo, intuícia nás neklamala. Áno! V projektorovskej firme sa pomýlili a dali nám nejaký shit. Potom sme volali do ďalšej firmy, kde nám správny projektor požičali za 200 eur. Neva, zúfalé situácie vyžadujú zúfalé činy. Ibaže aj tento projektor mal menšie rozlíšenie, aké sme potrebovali. Začali sme volať. Každému. Volala som do SND, plakala som, volala som kamošom, písala som statusy, mali sme sklz, už prišiel klavirista, už prišiel fotograf, mala začať generálka, no nemali sme projektor. Nechápala som, ako sa môžem vzdať, veď žijeme v krajine, ktorá má skoro 5 a pol milióna obyvateľov a existuje teória, že všetci ľudia na svete sa poznajú cez troch ľudí, čo znamená, že ja, áno, ja poznám Kisku. Cez troch ľudí. A Kiska určite vie vybaviť projektor! Bola som odhodlaná zavolať prezidentovi, tomu ver, naozaj, vy ma nepoznáte (!!!), no potom som si to uvedomila. STOP! Lýdia, ty si dievča z Michaloviec, nachádzaš sa v budove divadelného ústavu. Čo je vlastne mekka divadla na Slovensku. A všetci ľudia, ktorí sa nachádzajú v tejto budove milujú divadlo. Sú odhodlaní urobiť pre divadlo čokoľvek, sú zanietení pre divadlo, žijú divadlom. Prečo teraz len tak sedia vo svojich kanceláriách, píšu o tom divadle, ktoré sa ty snažíš robiť a nepomáhajú ti? Nemyslím to v zlom. Nehovorím, že som dôležitejšia alebo čo, len hovorím, že: AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA, tak veľmi to bolí. 2K3A5515lyd

Som smutná. Teda neviem to naisto. Možno som aj nahnevaná, možno cítim krivdu. Neviem. Smiešne ešte je, keď sa na to pozriete ako cudzinec, že ten projektor bol zlý len o 30 centimetrov. O vyjebaných 30 centimetrov a celé (divadelné) kúzlo v piči.

No a ešte by som chcela povedať toto: Superkoniec je super. Všetko.

To bola moja recenzia na kus mojej práce, pretože žiadna iná recenzia neexistuje. Totiž všetci divadelní kritici, ktorým som písala, mali veľa práce a buď sa nemohli prísť pozrieť alebo mohli, ale nestihli nič napísať (vybrala som si zlý odbor, mohla som byť v balíku).

Ak cítite z tohto postu hnev a takú viete, hm, sebaľútosť, tak ste veľmi vnímavý čitateľ. 2K3A5483lyd

Divadlo je ťažký chlebík a keď už aj získate tie peniaze (aj keď len na dve reprízy), naskúšate to, presvedčíte Borisa Hanečku, aby pomedzi róby na Ples v opere navrhol kostýmy, ktoré sa šijú po nociach (Ďakujem!), zorganizujete ľudí, aby napriek iným pracovným vyťaženostiam boli všetci na jednom mieste, tak si nakoniec ešte uvedomíte, že si potrebujete aj zohnať divákov. A že aj tak sú vlastne všetci diváci vaši kamoši z facebooku.

Toto sú tie dosky, čo znamenajú svet?

Áno.

A chutia ako nebo, len sa nesmiete posrať od strachu ak niekedy budete hrať presilovku herci vs. diváci.

Ale viete, prečo ma to baví?

 

Pred predstavením:

-Tilo, mne strašne treba srať, ale asi to nestihnem.

-Nevadí, budeš hrať s tajomstvom.

 

PS: Ak toto číta niekto, kto je veľmi múdry (prípadne bohatý) a napadá mu, ako to urobiť tak, aby sme Superkoniec ešte hrali, bolo by to super, hľa trailer 

Venované Ivovi Dobrovodskému a Michalovi Belejovi, ktorí zachránili našu derniéru.

Ďakujem : Veronika Kocourková, Simona Hrušovská, Zuzka Haverdová, Andrej Sisák, Dávid Uzsák, Marián Závarský, Laura Madjiah Štorcelová, firma Creater, Boris Hanečka, Darina Hilbertová, Barbora Kopačková, Boris Adamčík, Lukáš Dřevjany, Lukáš Zúbek, Veronika Pavelková, Veronika Stepanovičová, Marek Godovič, Radka Komžíková, Radovan Dranga, Igor Smitka, Phil La Noiraude a všetkým divákom, ktorým nezazvonil mobil.

Fotky vznikli po predstavení hry Superkoniec. Všetky fotky fotí a vždy aj bude fotiť Andrea Juneková.

Kostýmy: Boris Hanečka

lydpetrus