Očista v Berlíne!

Darmo plakať nad rozliatym mliekom. V Berlíne sme boli v septembri a bolo to drsné. Také drsné, že som písanie o tom odkladala až doteraz. Lebo teraz by som vám o tom už chcela povedať. Teda, nie iba o tom. Chcela by som vám už povedať aj to, ako bolo v Benátkach a v Bruseli, ale keďže som človek, ktorý chorobne dodržuje poradie, Berlín nevynechám (aj keď by som trošku chcela).Prvýkrát som bola v Berlíne dva roky dozadu s Dávidom. Bývali sme v hoteli, kde sme mali sprchu vedľa postele. Naozaj. Normálne máte izbu a uprostred nej sprchový kút. Len tak. Vanička obalená priesvitným zásuvným plexisklom.

Myslím, že nemôžem úplne verejne hovoriť o všetkom, čo sme v Berlíne vtedy videli a zažili, ale v skratke vám poviem, že v jednom bare som dostala od transiek free lístok na párty, pretože obdivovali moje zlaté nohavice. Prišli sme zároveň s akousi skupinkou nám neznámych ľudí a jednému z nich našli vo vrecku éčko. A keďže to vyzeralo, že sme spolu, tak nás SBSkár nechcel pustiť dnu. Zakročila som a mojou lámanou angličtinou som mu vysvetlila, že som zo Slovenska, som hosť tohto podniku a drogy aj tak berú všetci. Pochopil a pustil nás.

Čo sa dialo dnu, to vám už naozaj nemôžem povedať. Možno prezradím ešte toľko, že lístok stál 10 eur a za tých 10 eur si vedel(a), že si v bezpečí. Odpadol tam trebárs jeden chalan, lebo to troška prehnal, jeho kamoška išla po SBSkára, ten SBSkár ho zdvihol a odniesol do zadnej miestnosti k lekárom, ktorí mu vypláchli žalúdok. Nie slovne. Ale normálne. Fyzicky. Totálne oddanie sa zábave, lebo vieš, že ak to náhodou preženieš, niekto sa o teba postará a nevyjebe ťa ožratého von na ulicu.

Ale to bolo pred dvoma rokmi. Teraz som staršia, unavenejšia a deň pred odletom som skončila v nemocnici kvôli štvordňovej zápche. Preto som vtedy výlet do Berlína vyhlásila za oázu pokoja, kultúrnych pamiatok a smoothičiek. Až kým sme sa s Belejom nepohádali.

Neviem, či viete, ale mám obrovský strach z lietania. (Ak to neviete, znamená to, že ste predchádzajúce príspevky nečítali. Lol.) Paniku dostanem už niekde na letisku, teraz to bolo troška ľahšie, lebo sme leteli s Evelyn Benčičovou a hovorím si, že ona ešte asi nezomrie.Ako som vstupovala na palubu lietadla, celý čas som sa v duchu modlila, aby som sedela s nejakým Slovákom, ktorý bude vysoko empatický a pochopí, že sa jednoducho bojím. Niekedy to vyjde, niekedy nie. Teraz som mala mimoriadne šťastie, pretože som sedela s Borisom Al-Khalagim (áno, toto meno poznáme z titulkov), pretože je to výborný slovenský dabingový herec (okrem iného), ktorý mal najvyššiu mieru empatie a bol taký láskavý, že ma opil.

Po druhom panáku som sa prechádzala po lietadle akoby nič. Stretla som tam dokonca kamoša z Michaloviec, ktorý išiel do Berlína na rozlúčku so slobodou. Proste áno, musím byť v lietadle ožratá, inak to nejde.

Z predchádzajúcich článkov už viete, že ja si na bývanie až tak nepotrpím (keď neviete, tak ich už konečne prečítajte, pre koho to píšem?) – bývali sme v pivnici, aj kúpeľni, aj hocikde. Tento raz sme však našli byt, vďaka ktorému sme si nerobili zbytočné ilúzie. Ani dobrý, ani zlý. Dvojposteľ a skriňa, spoločná kúpeľňa, aj kuchyňa. V časti Kreuzberg. Mňa na tejto časti zaujalo hlavne to, že vedľa nás sídlila spoločnosť DHL a zaprisahala som sa, že kým odídem z Berlína, budem mať ich šiltovku.Prvý večer sme si dali prudko oddychový a keďže nás prekvapilo naozaj chladné počasie, išli sme sa prejsť po okolí. Každý nám odporúčal Curry 36 na Yorckstrasse. Po ceste tam sme však uvideli niečo, na čo si vždy na výletoch potrpíme – DLHÝ RAD! Naše zlaté pravidlo je: ak sa na niečo čaká, väčšinou to stojí za to. A veruže stálo. Čakali sme na kebab, o ktorom sme sa neskôr dopočuli, že je TEN vychýrený kebab Mustafa (nie, nevedeli sme, že existuje vychýrený kebab) a že máme mega šťastie. V každom prípade to bol najlepší kebab, aký som kedy jedla. Inak, vy ste vedeli, že kebab vymysleli v Nemecku? Tento Mustafa kebab je v dvoch verziách – klasický mäsový, alebo vege s grilovanou zeleninkou. V oboch prípadoch vám ho na záver pokropia limetkou. Navyše, majú to tu výborne vymyslené, pretože hneď oproti je večierka, a tak všetci čakajúci pijú pivo. Teda okrem mňa. Ja som mala smoothie.Na druhý deň sa stala moja druhá najobľúbenejšia cestovateľská vec – na instagrame mi napísal Slovák, ktorý žije v danom meste a odporučil nám reštaurácie a galérie. Potom nám napísala ešte taká Simonka, že dúfa, že nás stretne a odporučila nám galériu KW na Auguststrassea tiež c/o Gallery .Jesť sme boli Umami na Bergmannstrasse, kde majú najkrajšie záchody, aké som kedy videla, čo sa mi vtedy dosť hodilo (a aj pomohlo). Navyše, neďaleko je sekáč Colors, kde kupujete oblečenie na váhu. Ja som si tam nič nekúpila, ale našla som tam presne taký istý župan (akurát v ružovej), aký mám od babky (v čiernej). A to je ten pocit, keď viete, že ste správne. Ako keď mi moja výborná kamarátka Laura hovorila príhodu, ako si kúpila kimono u nich v prievidzskom sekáči za 2 eurá, aby bola v Paríži chick! Ako tak blúdila uličkami Paríža, našla vychýrený dizajnový vintage shop, kde robil namakaný fashion černoch (toto nie je rasistická poznámka, chcela som len, aby ste si predstavili, že bol sexy, lebo černosi sú sexy). No a ten sexy černoch sa pozrel na Lauru a povedal: „Ty si od fashion však?“ a ukázal jej úplne rovnaké kimono, aké mala práve na sebe, akurát stálo 184 eur, to si dovoľ! (Milujem hovoriť TO SI DOVOĽ!) No a podobne som sa cítila ja, keď som tam našla ten župan, akurát ten župan bol v sekcii župany a ja ho nosím normálne k rifliam.Na večeru sme išli do CocoloRamen. To Simonka vychválila, že miluje. Tak si vravím, že super, opäť Ázia. Dám si bun bo nam bo. Lebo som čo? Nevzdelaná. Lebo keď sa niečo volá Ramen, bude tam len ramen. Ramen je japonská rezancová polievka. Dačo ako keď Phočko je vietnamská, ale chutí to úplne inak, na mňa troška slano, ale veľmi sa teším, že sme tam išli. Celkovo som začala uvažovať o tom, ktorú reštauráciu a kaviareň v Bratislave by som odporučila mojim kamošom. Aby im nielen chutilo, lebo to by mal byť základ, ale aby na nich napríklad interiér urobil dojem, aby ich inšpiroval, aby vyjadroval nejaký názor alebo kultúru. Naozaj neviem. Keď sa zamyslím, veľa priestorov mi pripadá naozaj veľmi podobných, častokrát dojem upadá vďaka nervóznym študentom, ktorí si chcú privyrobiť cez víkend prácou „baristu“. To je asi hlavný rozdiel medzi zahraničím a Slovenskom. Teda – podľa mňa a podľa toho, čo som zatiaľ zažila. Mám pocit, že kdekoľvek v zahraničí sme boli, bolo úplne jedno, či je niekto čašník, novinár, politik alebo lekár, lebo každý robil svoju prácu naplno a s patričnou dôstojnosťou, odhodlaním a posolstvom. Nehovoriac o tejto reštaurácii Ramen, kde vám čítali vaše prianie z pohľadu.Predposledný deň pobytu sme išli troška za kultúrou. Najprv sme si pozreli Berlínsky múr. Ak si predstavujete Berlínsky múr ako obrovskú stenu, tak sa mýlite. V súčasnosti sú to už len pozostatky, ktoré sú posprejované grafitmi. Ale môžete ísť na takú dlhú prednášku s vyhliadkou a dokonca si môžete kúpiť pohľadnice, v ktorých je plastový obal s kamienkami z berlínskeho múru. Stojí to 2,5 – 5 eur.Tiež sme navštívili Brandenburskú bránu, ktorá rozhodne nie je víťazný oblúk. Opäť by som chcela pripomenúť, že tento blog nemá mať vzdelávací charakter, ale môže mať. A môžeme si zopakovať, čo sme sa doteraz naučili: Ramen nie je Pho a Brandenburská brána nie je víťazný oblúk. Super!Podvečer sme sa konečne stretli so Simonkou v bistre YamYam. Vďaka nej sme vlastne všetko jedli a videli a bola skvelou sprievodkyňou. A keďže tento výlet bol kultúrno-oddychová oáza, rozhodli sme sa, že večer pôjdeme do divadla. A nie hocijakého! Rozhodli sme sa, že pôjdeme do Schaubuhne! Poviem vám o tomto legendárnom divadle len toľkoto – hráva sa tam Hamlet, ktorého treba vidieť predtým, než zomriete. No a my sme mali šťastie, lebo práve vtedy hrali Richarda III. Shakespeare jak Shakespeare. Postmoderna jak postmoderna.Na stránke síce písali, že sú vypredaní, ale mňa tieto rečičky neodradia.

Mali sme niekoľko možností:

1.: Nájsť nejakého herca na instagrame, napísať mu, že som slovenská herečka a veľmi rada by som túto hru videla, či nám nedá lístky.

2.: Tváriť sa, že máme lístky.

3.: Vyčkať rad na posledné 4 lístky, pričom pred nami bolo asi 30 ľudí.

A tak sme čakali. Veď možno niekto nepríde. Celý čas som si ale vravela, že my pôjdeme služobným vchodom. Keď už bolo skoro sedem a všetci ľudia odišli, vedela som, že jediná možnosť je uvádzač. A tak Simonka začala: „Toto je Lýdia Petrušová, je to uznávaná slovenská herečka a prišla do Berlína kvôli tomu, aby videla túto hru.“
Vraj vypredané. Ale poviem vám to takto! Nikdy nie je tak vypredané, aby ste nemohli stáť vzadu, sedieť na zemi, alebo aby vám nemohli doniesť malé skladacie stoličky. To berte ako ďalšiu lekciu po Ramene a víťaznom oblúku.

V každom prípade to nevyšlo.

Michal chcel odísť, vlastne aj odišiel, ale my so Simonkou sme sa nevzdali. Zrazu som uvidela herca, ktorého som si pamätala z ich instagramu (asi). Usmiala som sa na neho. On sa odsmial. Chcela som ho išla osloviť, ale hanbila som sa. Vtom on prišiel za nami a povedal: „Vy ste mi písali na instagrame?“

Na čo Simonka povedala, že nie, ale chceli sme a dodala celý príbeh o mojej jemne upravenej kariére. Herec povedal, že mu je to veľmi ľúto, ale nedá sa. A tak sme odišli k Mišovi, ktorý smutný fajčil pred divadlom, keď sa zrazu herec vrátil a zamával na nás. Rozbehli sme sa za ním – išli sme služobným vchodom. Utekali sme. Sedeli sme skoro úplne vpredu! Ale mal len dve miesta, pretože videl len nás dve – Michal to vzdal, a tak sme tam sedeli. Ja a Simonka, tešili sme sa, smiali sme sa, kričali sme, neverili sme! A vtom z ničoho nič Simonka vstala a vymenila si miesto s Mišom.Na druhý deň, keď sme sa o tom, aj o iných veciach s Mišom bavili, mi to celé nejako došlo. Nech teraz napíšem čokoľvek, je to úplne jedno, pretože každá minca má 2 strany a akokoľvek môžem písať o tom, na čo zlé som prišla, Michal by mohol napísať to isté. Takže o tom písať nebudem. Len napíšem, ako som si zrazu uvedomila, že to, že tak veľa nepijem a neopúšťam sa, neznamená, že som nudná. Uvedomila som si, že nechcem byť súčasťou blogu Troška Troska, pretože nechcem byť kontrolovaná a tiež nechcem mať na svojom instagramovom profile vetu :Život je napiču, ale dá sa o tom písať. Pretože si nemyslím, že život je napiču. Ale verím, že veľa ľudí si to myslí, že veľa ľudí si myslí, že je to sranda, ale ja jednoducho nie. A nie som preto ani horšia, ani lepšia, len skrátka iná. A presne to sa stalo. Naše cesty, názory a myšlienky sa v jednej sekunde úplne rozišli až tak, že sme si na letisku už len písali nenávistné SMSky, medzi ktorými som tiež napísala, že by som tú našu knihu určite chcela s fotkami, inak jebem na to. Neodpovedal. O pár mesiacov som zistila, že ju vydal bez mojich textov. A ani mi o tom nepovedal. Ďakuje mi na začiatku. A ja doteraz nechápem, za čo mi ďakuje, keď ja som mu s touto jeho knihou vôbec nepomáhala, ja som pomáhala s našou spoločnou a o tejto som ani nevedela. Toto sú tie priateľstvá, ktoré znamenajú svet.Nebudem sa sťažovať, ani ohovárať (lebo som sa už vysťažovala aj vyohovárala). Len si tak hovorím, že keď mi občas moja mama hovorila, že dávaj si pozor na kamarátov, že ľuďom nemožno veriť, ja som sa len smiala. A nie, neznamená to, že teraz neverím, alebo nemám rada, ale viem, že stať sa môže naozaj hocičo. Aj povedať vám môže napríklad váš najbližší hocičo. Ľudia sú dobrí, aj zlí. A niekedy sú zlí dobrí a niekedy sú dobrí zlí. A niekedy sú takí len k vám, nie k celému svetu. Naozaj to môže byť hocijako.

Napísala som dobrému kamarátovi, čo sa stalo. Povedal mi, že to mám ignorovať. Vravím, že to sa nedá, bolí ma, že mi to urobil kamarát. Na to mi povedal, že kamaráti predsa také veci nerobia.

 

To nič, Lýdia, len si sa pomýlila.

 

Keď som ráno pred Berlínom išla do tej nemocnice, Mišo mi na diaľku vykladal karty, aby sme zistili, prečo mám tie tráviace problémy. Povedal, že kvôli Šimonovi. Na letisku mi však vravel, že sa pomýlil a že to nie je kvôli Šimonovi, ale že do Berlína musím ísť, lebo si tam nejako očistím život. Ale že nevie ako.

 

PS: So Simonkou sme výborné kamarátky, často si voláme a stretávame sa. Je môj Berlínsky zázrak!

 

Fakty na záver:

-všetky miesta, kde sme sa boli stravovať, sú označené a môžete sa tam prekliknúť

-v Berlíne je zakázané AIRBNB, pretože im klesol zisk

– v Berlíne je pitná voda (to sa pýtam vždy)

 

Všetky fotky boli fotené jednorázovým foťákom. Ako ste si mohli všimnúť fotenie mi stále nejde.

 

Čítaj ma viac:

lydpetrus