Pobozkaj ma pod čerešňou v Novej Cvernovke

Odkedy som odišla na vysokú školu, nebola som v Michalovciach na prvého mája. Čiže neviem s istotou povedať, či je ešte aktuálne to, čo si pamätám. Lebo môže byť aj to, že je to len moja idylická predstava vyvolaná túžbou za domovom. Vždy na prvého mája totiž folklórny súbor Zemplín spolu s okolitými okresnými súbormi vystúpil na námestí s programom, ktorý zahŕňal aj stavanie mája. V prípade, že ste vyrastali v Auparku, tak stavanie mája znamená, že prišla jar, s ktorou zima dobojovala. Vraj dakde je to smrek, ale ja to poznám ako ozdobenú brezu. Okrem toho sa máj stavia pred tie domy, v ktorých býva dievka súca na vydaj. V Michalovciach bolo v tom čase mesto plné ľudí, kamarátov, starších aj mladších pijúcich pivo abo pálenku a pozerajúcich na naše tradičné tance. Deti sa zväčša nudili a ťahali rodičov na kolotoče pri parku. Ja som sa tešila, že sa prejdeme jarmokom, ktorý sa tiahol bočnou ulicou a mama mi kúpi ponožky či pyžamo a potom pôjdeme na povinnú jazdu: langoš, gofri a medovníček s nápisom „najlepšia dcéra“ (lebo „Lydka“ na medovníku nikdy nebolo).V Bratislave som prvého mája trávila buď úplným relaxom (rozumej: triezvením), alebo som sa tešila, že na mňa v práci vyšla smena, a budem mať 100 % odmenu. To bolo ešte v časoch, kedy neboli na prvého mája zatvorené všetky obchody a vy ste ho mohli tráviť v Eurovea.

V máji pred dvomi rokmi sme od rána cestovali z Michaloviec. No teraz som v mega šoku, ako si tak dávam v hlave tie dátumy, je to bizarné, ale poviem vám to. Teda, tak z časti vám to poviem. Čiže v máji 2016 sme od skorého rána cestovali z Michaloviec aj s mojím bývalým frajerom, ktorému som vďaka rade „si dospelá, tak hovor, čo chceš“ oznámila, resp. najprv som ho jemne poprosila, že vlastne mojím snom v živote je, aby mi frajer postavil máj pred domom (abo na balkón). Inými slovami – len tak nejakú halúzku brezy ozdobil stužkami. Ak by našiel alternatívu brezy a postavil by niečo, na čo nemám alergiu, ale zachovalo by to istú ľudovú poetiku, tak to by bol frajer snov. A tiež som mu naznačila, teda najprv jemne, a potom som na tom aj troška trvala, že teda rada by som bola pobozkaná pod čerešňou, lebo ja mám tieto zvyky rada (napríklad milujem aj Veľkú noc a oblievanie), lebo si myslím, že je pekné mať iné zvyky ako dávanie si darčekov pod stromčekom. No ibaže ten môj bývalý frajer to nepochopil, kričal na mňa (ale treba uznať, že som na to už troška tlačila) a tam vznikli základy pre náš rozchod. Áno, pri nebozku pod nečerešňou.Večer sme išli na párty do Cvernovky, to bola ešte Cvernovka pôvodná pri autobuske (to bola ešte autobuska pôvodná). Najprv som nechcela, potom on nechcel, potom som chcela, tak sme šli. Aj som troška tancovala, aj som sa troška rozprávala s kamarátmi, aj som sa zoznámila s Miškom Kebisom, za čo som veľmi vďačná, ale aj som celý čas tak podvedome pozerala na hodinky, či mi stihne dať ten bozk. A nestihol. Samú ma domov poslal o pol dvanástej.Prvý máj minulého roku bol iný. Aj Cvernovka už bola nová. Na Račianskej 78. Vtedy som tam bola prvýkrát. Hneď ráno ma tam vytiahla moja Laura s jej synom. Prišlo mi úžasné, koľko všelijakých ľudí tento priestor spája. Napríklad Kabinet pomalosti, áno, to je miesto – niečo ako knižnica, kde sa zastavíte a môžete si prečítať knihy zo súkromnej zbierky. Navyše sú tam každý mesiac zaujímavé akcie. Alebo sú tam chlapci, ktorí behajú v montérkach, lebo ešte dokončujú posledné úpravy a vy si aj myslíte, že to sú opravári, ale pritom sú to napríklad fotografi, ktorí fotia obrovské bannery pre velikánske projekty po celom svete, alebo sú to architekti, ktorí projektujú obrovské budovy. Alebo je tam reklamná agentúra, chalan, ktorý dizajnuje lanovky, maliarka, jazyková škola a tiež štyri fashion značky, ktoré mám teraz na sebe: Bartinki, FRL, Pletka a Milé. Najmilšie na tom je, že tieto štyri značky nespája len priestor, ale aj ich nastavenie smerom k ekológii a slow fashion.Značka Bartinki upcykluje staré oblečenie, zvyškový textil alebo trebárs látku zo starého gauča. FRL alebo Fashion Recycling Lab okrem originálnych kraťasov ušitých z veľmi vtipných detských obliečok (okrem iného), navrhujú aj tieto nápadné kimoná a aktuálne aj vrecká na potraviny. S Pletkou sa poznáme už asi 7 rokov, spoznali sme sa ešte keď len začínala pliesť a snívala o vlastnej značke. No a Milé sa síce preslávili úžasne praktickými retro pančuškami s trakmi, ktoré všetky mamičky (aj tá moja) neskutočne oceňujú, ale majú aj dospelácke kolekcie, ktorými sa buď môžete dopasovať k svojím ratolestiam, alebo si ich môžete nosiť len tak pre radosť. Ako ja. Lebo pekný dizajn, kvalita materiálu a láska.A tak sme sa všetci, ktorí sme sa hoc aj roky nevideli, postretávali po tej budove Novej Cvernovky. A to sú iné roky, keď máte dvadsaťšesť. Všade bolo dostatok jedla a pitia a ľudí a všetci sme boli, no neviem, takí šťastní zrazu. Že sme spolu. Že to Nová Cvernovka stihla pre nás pripraviť. Že môžeme sedieť na tom gauči v ateliéri na prvom poschodí a počúvať, ako nám DJ púšťa platne a z dizajnérov, copywriterov či fotografov sa stanú najlepší kuchári a baristi.A to som ešte nepovedala, že je tam aj detská zóna, že sa dá sedieť vonku, kde sú stánky s ďalším jedlom, bohatý program, koncerty, čítačky, pretože dole má svoj priestor Bagala, takže si môžete kúpiť už dlho vysnívanú knihu za výhodnejšiu cenu. O tom, že sa môžete opiť aj za bieleho dňa a nikomu to nevadí ani nehovorím. Ale opiť sa aj nemusíte. Môžete sa smiať nahlas, ale tiež nemusíte. Môžete hocičo. Alebo nemusíte. Lebo ak ste v Novej Cvernovke, ste v priestore, ktorý vám dá priestor. A je skvelé občas vyjsť zo svojej „kancelárskej“ zóny. Pre mňa bolo skvelé opäť zacítiť silu priateľov a pripomenúť si, že aj napriek tomu, že s nimi nie som denne (čo teraz naprávam), stále sú. A niekoho nemusíte vidieť rok a keď sa uvidíte, máte pocit , že ste sa nevideli len hodinu. S niekým to má také čaro.A aby som nezabudla na to najdôležitejšie. Napriek tomu, že som tam prišla o jedenástej a chcela som tam pobudnúť max do tretej, aby som si ešte stihla doma oddýchnuť pred povestným žúrom, vymotala som sa odtiaľ o siedmej. Nedalo sa. Dobre tam je.

V noci som sa chystala na B-complexku, ktorá mala hrať o polnoci. O 23:50 ma autobus vyložil niekde vo vozovni.Keď som prišla, boli tam tí istí ľudia, s ktorými som sa videla poobede, len oblečení v tmavších farbách. A tak sme sa, podobne ako poobede, tešili, tancovali sme a pili. Chvíľu som mala pocit, že som ako taká gulička v tom hlavolame, ktorý je na vrchnáčiku bublifuku. Viete, že keď tak pohybujete tým bublifukom, ona sa tak gúľa a hľadá cieľ. A potom som stretla Matúša Maťátka, ktorý kričal na takého malého pokrčeného spuchnutého červeného chlapca, ktorý bol oblečený celý v čiernom, len nohy mal bosé, že: „Šimpe! Šimpe!“

Šimpe? Tento chlapec je ten básnik? – pomyslím si, podídem bližšie, pohladím mu priestor medzi hornou perou a nosom a poviem : „Ty si Šimpe Ondruš? A kde máš bajúzky?“

 

Príďte na prvého mája do Novej Cvernovky. Budú tam všetci. Aj ja, aj Šimpe, aj čerešne.

 

 

Foto : Richard Kučera Guzmán

Asistent: Elégia

Kimono, kraťasy, tričko s výšivkou, náhrdelník: FRL

Sukne, zástera, bunda, náušnice, kabelka: Bartinki

Top, náhrdelník : Pletka

Tričká: Mile

Čítaj ma viac:

lydpetrus