O tom, ako nikdy nedostanem OTO

Keď som bola malá, mama mi zakazovala brať si so sebou do škôlky hračky. Vlaste som nemala až také reprezentatívne hračky, ktorými by som sa mohla chváliť. Teda zo začiatku určite boli reprezentatívne, ale neskôr som ich všetky pokreslila fixkami, alebo obliala čajom. Pamätám si ako jedno dievčatko, volalo sa Sofia, malo raz v škole svoju knihu. Niečo o psíkoch. Samozrejme, hneď som ju chcela aj ja. Keď mi ju mamka sama od seba náhodne kúpila, cítila som sa veľmi dôležito. Rovnako dôležito som sa cítila, keď sme sa sťahovali, pretože v tom období sa sťahovali skoro všetky deti. A tiež som sa cítila veľmi dôležito, keď sme si kúpili nové auto – ktoré máme doteraz. Aj to si vtedy kupovali všetci (ale teraz majú už určite iné autá).Na základnej som zase chcela byť na karnevale princezná – ako všetky dievčatá. Na osemročnom som chcela mať vyšívané rifle a balerínky (ako mala Anička) a nie menčestráky a poltopánky (ako som mala ja). Tiež som chcela mať ofinu ako ma Xena, tak som si ju sama ostrihala. Chcela som nosiť rozpustené vlasy, nie zapletené vrkoče a na ušiach mať zlaté náušnice ako mala Marienka. Spomínam si, ako som plakala, keď mi mama zakazovala pozerať Masku a Simpsonovcov a túžila som po rodičoch, akých má Dávid, ktorému Masku dokonca nahrali na VHS-ku. Občas som si dokonca zaželala mať zlomenú ruku len preto, aby som si tam mohla kresliť ako ostatné deti, ktoré mali sadru.

Keď ona skočí do studne, ty skočíš tiež?  – hovorili mi často doma a ja som sa tomu smiala.Dnes by sa o Sofii, Aničke, Xene, Marienke a Dávidovi dalo povedať, že sú influenceri (toto slovo mi Word podčiarkol ako neznáme). Haha, prepáčte, veľmi som sa rozosmiala. No nič, nechám to takto a pokračujem. Totiž, poviem vám úprimne, som troška zúfalá. Nie stratená. Zúfalá. Z môjho večného boja medzi mojím egom a zdravým rozumom. Totiž – je veľmi (naozaj veľmi) náročné pri všetkých dnešných reklamách, blogoch a peniazoch naozaj úprimne vedieť, čo je vlastne pekné, alebo čo by sme naozaj chceli.Poviem to na príklade, a budem hovoriť naozaj veľmi konkrétne, lebo mám v piči (hahahaha- opäť som sa rozosmiala, prepáčte mi). Takže, nedávno bol taký event, kde boli všetky blogerky (niektoré sú aj kamošky), ktoré sledujem na instagrame. Teda, určite tam boli aj také, ktoré nesledujem. Proste boli tam všetci. Okrem mňa. Mňa nepozvali. Ja som bola doma na gauči, čo je vlastne posteľ, pretože gauč nemám a sledovala som to na instastories. Aká tam bola prehliadka, aké dostali darčeky, aké tam boli koláčiky. Sledovala som fotky vystavených kúskov oblečenia, ktoré boli zakrúžkované – teda zasrdiečkované ružovou (akože virtuálnou) fixkou.  A tie čižmy môžu byť naozaj pekné, dobré a všetci to myslia naozaj úprimne a mojím cieľom nie je nikoho uraziť, vôbec nie, panebože. Toto je len o mne, naozaj. Pretože ja som si uvedomila, že mne sa tie zasrdiečkované čižmy nepáčia. Že ja, ako som už aj tu písala, nosím výlučne kožené topánky, pretože inak to môj chrbát nevykrýva. Navyše Šimon je troška nižší a ja som čaptavá, takže sa vyhýbam opätkom a vlastne ten event organizoval online shop, z ktorého som si ja v živote neobjednávala a ani nebudem, lebo ja vlastne ani neviem nakupovať online a teraz vlastne ani nenakupujem. Jediný dôvod, prečo som tam chcela byť je ten, pre ktorý som chcela tú knihu o psíkoch, keď som mala 5 rokov.Poviem vám ešte jeden príklad, ktorý ma dokonca rozplakal. A to je OTO.  Akože

OTO – Osobnosť televíznej obrazovky. Ušetrím si reči okolo a dovolím si vám z môjho najúprimnejšieho srdiečka povedať, že jasné, že by som tam chcela byť. Jasné, že by som ho chcela vyhrať (aj keď neviem ešte za čo). Myslím si, že je to jedna z popredných cien, po ktorej môže človek, ktorý sa pohybuje v televízii, túžiť. Ja sa síce v televízii nepohybujem, ale televízia je miesto, po ktorom človek, ktorý chce byť slávny, veľmi túži. Ja síce slávna nie som, ale sláva je niečo, po čom prahne (skoro) každý herec. Ja síce až taká herečka nie som, ale snáď raz budem. Vďaka predošlému rebríčku ste (dúfam) pochopili, že som skoro na konci reťazca, ktorého vrcholom je OTO (haha). Ale späť k téme. Jasné, že by som chcela byť na tom veľkolepom odovzdávaní a mať na sebe prenádherné šaty od Borisa Hanečku. Ibaže, ako som tak dnes ráno pozerala kúsok záznamu, plakala som. Lebo ja neviem, akože možno som to nepochopila (a keď som to nepochopila, tak mi to, prosím vás, vysvetlite dole do komentára, aj ma v pohode zhoďte alebo čo, lebo možno som úplne sprostá), ale naozaj bol ten úvod na tom OTOvi o tom, že Kaliňák odstupuje kvôli tomu, že Adela nemoderuje OTO?

Navyše, naozaj som v pozadí videla nejakú ženu, ktorá mala na sebe pásikavé bavlnené šaty zo ZARA, aké sa nosia v lete na terasku a nie na galavečer, o ktorom ja tajne snívam? Toto má byť ten môj sen? Trápne vtipy a zle oblečené ženy?

Môj kamarát mi raz povedal, že hejter je len pomýlený fanúšik. A to ja asi teda som. Pomýlený fanúšik, ktorý fandí a sníva o niečom, čo naozaj nestojí za to.Nechápte ma zle, prosím vás, toto nie je kritika. Ani ten naozajstný ufrflaný hejt. Teda možno je, ale nechcel byť. Naozaj to nebolo mojím zámerom. Stále si myslím, že keď sa ti nepáči ako to je, ta zrob lepši.  A ja by som naozaj nevedela zrobiť lepšieho OTO, ani lepší humor. Tento post hovorí len o tom, že som zmätená. Pretože naozaj verím v to, že človek musí mať ciele. Nemusia byť úplne priame (akože napríklad získať OTO), ale je skvelé, ak k niečomu vzhliadate. Preto majú ľudia vzory, idoly, preto existujú influenceri (ktorých mi Word podčiarkuje ako neznáme slovo), ktorí majú skvelé vlasy vďaka šampónom, ktoré si musíte kúpiť aj vy. Je to asi aj preto, aby sme to mali ľahšie, aby som nemusela vyskúšať všetku kozmetiku, až kým prídem na tú, ktorá mi vyhovuje. A ja zrazu nemám nič, čo by ma hnalo vpred, len nejaké moje vlastné presvedčenie o tom, čo je správne, len pár naozajstných kamarátok, ktoré mi povedia, ktorý krém náhodne objavili, len seba a svoju cestičku.Asi o tom je tá vyrovnanosť. Keď nepotrebuješ potlesk davu, ale len seba samého. Teda o tom by bola vyrovnanosť, keby som nebola súčasťou vyššie spomínaného reťazca. Ale keďže som (a z nejakého vnútorného dôvodu aj chcem byť), práve preto vznikol aj tento post. Kvôli môjmu egu, ktoré bolo zranené a hľadá nové ciele, za ktoré sa vie postaviť.

Ešte by som chcela povedať, že toto je prvý priamy „niečo ako hejt,“ (aj keď to ním nechcelo byť), ktorý som kedy verejne napísala. Ako mi povedala Zuzka: Nie je dôležité len to, kým si, ale aj to, kým nie si.

 

Foto: Andrea Juneková

Styling: aj Dávid Sivák

Všetko čo mám na sebe je zo skríne mojej mamy, babky, prababky, takže na tomto poste nezarobím nič.

Čítaj ma viac:

lydpetrus