Veľké srdce Michalovce

Myslím si, že chýbanie by sa mohlo rozdeliť na dve základné skupiny: chýbanie neaktívne a chýbanie aktívne. Chýbanie neaktívne je také, že si na danú osobu vlastne ani nespomenieš, možno dakedy, prípadne tak podmazovo. Vieš však, že je ti s tým človekom  dobre, preto ak sa náhodou stretnete na ulici, tak mu len tak z taktnosti povieš, že ti chýba.Pri chýbaní aktívnom nedokážeš na danú osobu prestať myslieť a potrebuješ ju mať pri sebe. Samozrejme, keď hovoríme o chýbaní, nemusíme hovoriť len o osobných vzťahoch, pokojne môžeme hovoriť aj o vzťahoch pracovných. Napríklad: chýba mi kolegyňa, lebo vďaka tomu, že tu nie je, mám pokokot roboty. Chýbanie neaktívne sa taktiež môže premeniť na chýbanie aktívne. Napríklad: spomeniete si na danú osobu a zistíte, že v jej spoločnosti je váš život plnohodnotnejší.Tento článok píšem, keď mi moja mama chýba druhýkrát najviac v živote. Najviac v živote to bolo, keĎ som bola najviac smutná, asi pre nejakú lásku alebo čo. Ak mám byť úprimná, moja mama mi väčšinou chýba neaktívne. Viem, že ju mám, viem, že ju mám rada, ale som samostatný človek, ktorý chodí do práce a do divadla. Jednoducho s ňou nemôžem byť každý deň, lebo som dospelá. A toto je cyklus života.Pamätám si niekoľko udalostí, kedy mi chýbala aktívne. Keď som bola v škole prírode a všetky deti plakali za mamami, tak som začala aj ja – lebo som si spomenula, že je. Keď som bola v kúpeľoch v Hornom Smokovci a písala som jej list.

„Mamička, tak veľmi mi chýbaš, každý deň za tebou plačem. Inak je tu dobre. Dievčatá si odo mňa požičiavajú kazety. Najviac Tatu, Tu veno, Nataliu Oreiro. Mamička ľuľuľuľuľuľuľubim ťa, tak to je koniec listu, no tak Ahoj.“ (Tento list som našla pri hľadaní materiálov k inscenácii Mama ma ma_ _ _, ktoré môžete najbližšie vidieť 17.11.2017 v Divadle Pôtoň a potom už možno nikdy, toľko k promu)

Ďalej mi mamka chýba vždy, keď som chorá. Lebo vtedy potrebujem troška poľutovať. Takto: „Joj, Lydka moja, všetko ťa boľká, tu máš džúsik, moje dievčatko.“

Je to iné ako s frajerom. Môj bývalý frajer sa mi smial, keď som ochorela, lebo povedal, že sa príliš ľutujem. Ibaže ja keď som chorá, tak nemám teplotu (ani Sisa Sklovská nemá, ani Kristína Farkašová), ja len tak odpadnem do postele a aukám, lebo ma všetko bolí. Každý pohyb ruky, hlavy, vlasov, všetko. A on to nedokázal pochopiť. Ale mamka áno. (Inak moja mama mnohým veciam rozumie. Okrem vecí, ktorým rozumejú aj iné matky, rozumie aj takým veciam iným. Ľudským alebo ako to povedať. Lebo vaša mama nie je len vaša mama, ale je to normálne aj človek. Už ste sa nad tým niekedy zamysleli? Mali by ste svojich rodičov radi aj v prípade, že by neboli vaši rodičia? Mali by ste ich radi, keby ste ich nemuseli mať radi, resp. keby ste im nemuseli byť vďační za to, že sa o vás starajú, platia vám vysoké školy, nevyhodili vás do kontajnera, ale vás ľúbili, vychovali, bili, čítali rozprávky? Ja teda áno. Lebo moja mama, aj napriek tomu, že je iná povaha ako som ja, (on je taká jemnučká), má v sebe obrovský zmysel pre humor a pre absurditu. Vysvetlím.Keď som chodila na strednú, často sme hrali hru Kde je? – to je hra, ktorú sa väčšinou hráte, keď máte päť rokov. Skryjete sa za záves a rodičia vás hľadajú. Pritom niekedy tušia, kde ste, ale hovoria také veci ako: „Kde tá moja Lydka môže byť…“

Keď som chodila na tú strednú, taká obrovská šestnástka, schovala som sa pod deku. Moja mama ju odhrnula a s dôstojným výrazom povedala: „Nebolo to ľahké, ale našla som ťa.“

A tancovali sme! Ale nie tak, že disko. Ale valčík na Smatanovú. Naše radôstky. Myslím si, že toto o nej vie  málokto (tak sorry, mami,  ak to bolo tajomstvo), ale až teraz si uvedomujem, aká je strašne vtipná.

A pritom je moja mama aj taká, že keď som jej napísala SMSku: „Veľmi mi chýbaš, ľúbim ťa,“ odpísala mi: „Lydka, prišla mi od teba SMSka, ale to asi nebola mne, tak prajem pekný deň,“ a myslela to vážne.

A je a taká, že len tohto roku si uvedomila, že to, že som študovala v Bratislave a že tu teraz akože bývam, mám akože prácu, akože kamarátov a akože frajera (nie, ty nie si akože!), že to znamená, že ja sa teda asi do Michaloviec nevrátim a že toto, čo teraz žijeme, že chodím na víkend domov, to nie je prežívanie, ale toto je náš život.Nehovoriac o tom, že mám sestru, ktorá ešte nemá ani tri roky. To je tiež také, že to proste nemá hocikto. Moja mama vždy chcela viac detí, preto aj uskladňovala všetky moje detské veci v takých plastových obaloch, z ktorých vyfúknete vzduch vysávačom, naukladala ich do banánových škatúľ a umiestnila na skriňu. Keby náhodou mala druhé dieťa, nemali by sme peniaze, tak aby neostalo holé. Aby som troška obrátila tému na fashion, tak nie len ja nosím babkine a mamine šaty, ale moja sestra Matilda má síce nohavice zo Zary, no k tomu má oblečený svetrík z deväťdesiatych rokov s autíčkom (s klasickou prevodovkou).V auguste som namiesto zahraničia a objavovania nových miest šla do Michaloviec. Lebo odtiaľ som. Zachýbala mi celá tá atmosféra, ľudia, rodina, mama. A tak som si povedala, že chcem zažiť znovuobjavenie môjho domova (a seba).Teraz vám niečo poviem o Michalovciach. Michalovce majú približne 40 000 obyvateľov a nachádzajú sa 59 km od Košíc (to snáď viete, kde je). Cesta tam trvá 5 a pol hodiny, lenže musíte ísť vlakom do KE, tam prestúpite a potom ešte hodinu a pol do MI. Lístok neviem, že koľko stojí, bo teraz to zase menili. Z Michaloviec je to blízko napríklad na Ukrajinu, ale aj do Maďarska. V Michalovciach sa po maďarsky nehovorí, ale obyvateľstvo tvoria aj Rusíni, a teda máme aj pravoslávne kostoly.Neďaleko Michaloviec sa nachádza Zemplínska Šírava. My bývame tak, že na Šíravu chodíme aj peši. 30 minút do kopca, dá sa. Dedo Matej bol na Šírave prevádzkar stanov (v 80tych rokoch), kde moja mama trávila celé prázdniny, hrala šachy, kúpala sa a šantila. V 90tych rokoch bol prevádzkar chatiek, čiže jej detstvo som prežila aj ja, len na inej pláži (a vo väčšom komforte). Po zobudení som vždy hneď myslela na to, že si musím obliecť plavky a ísť sa kúpkať do vodičky. To na Šírave boli ešte lekná (a to si pamätám z biológie, že rastú tam, kde je čistá vodička, ale z bioly som mala trojku, taže…) a ja som sa hrala, že sa mi tam zamotala nôžka ako škaredému káčatku. (Bože, práve som sa rozplakala, lebo som mala fakt super detstvo). No nič. Ešte si pamätám, že som celé dni pozerala No počkaj zajac a Pepek námorník (lebo v jednej z tých chatiek sa celý deň premietali rozprávky a dalo sa tam len tak ísť, úplne hocikedy). Jedla som to, čo Omka navarila a to, čo sme vypestovali v našej záhrade, ktorá bola neďaleko pod lesom. Nanuky som tiež jedla, no nikdy nie Calippo alebo Magnum.Teraz sa v Šírave nekúpe, aj keď niektorí sa kúpu. Keď už sa chcete kúpať, prosím vás, urobte to aspoň na pláži Medvedia hora. Tam sa vždy vravelo, že je to najčistejšia pláž. My sme sa tam kúpali aj toto leto. Matilda nie, tá sa len člnkovala.

Na Šírave pred desiatimi rokmi postavili bazény. Skoro na každej pláži je bazén. Jak mama vraví: Hlava na hlave sa kúpete a pozeráte na Šíravu. No Amerika.

Veľmi odporúčam ísť v lete na Kamenec. Ideálne v piatok. Balkán. Veľa ľudí, šatriky, grilovačka, kolotoče, motel kamenec, ibiza párty, penová párty, živá hudba, kukurica, kofola, langoše…Kam v Michalovciach ísť? Väčšinou ideme do Pivničky, do KMka, do Archy alebo do Freedomu. Freedom je v mojich očiach revolúcia. Stará sa oň taký Filip, ktorý tam organizuje všelijaké podujatia. Aj turnaje, kvízy, premietania, šachové súťaže, koncerty, aj voľnú zábavu. Vo Freedome som bola aj na Silvestra, boli tam chlebíčky a láska. Filip, ak to čítaš, len ti chcem povedať, že to dobre robíš a že ti držím palce.

 

Michalovce sú inak známe ako mesto, ktoré má najviac kruhových objazdov na počet obyvateľov v strednej Európe. Ale tak sú známe len medzi miestnymi. Je ich tu naozaj veľa. Neviem presne koľko, lebo nikomu sa to ešte nepodarilo spočítať (to je fórik, čo?).

Na Michalovciach som si všimla, že tam deň začína oveľa skôr ako v Bratislave. Ja napríklad chodím do práce medzi 9:00 – 9:30. Keď sa vyberiete do mesta na 10:00 niečo vybaviť, nestihnete to. Vlastne… aj keď sa prechádzate mestom okolo desiatej, je tam veľmi málo ľudí.

V Michalovciach máme aj dve vysoké školy – Vysokú školu ekonomickú (pobočku z Košíc) a Vysokú školu sociálnej práce a rodiny. Máme dve gymnázia, Gymnázium Pavla Horova a Gymnázium na ulici Ľudovíta Štúra. Ja som chodila na osemročné gymnázium GĽŠ, ktoré závidelo Gymnáziu GPH, že malo Retro večierok a veľa aktivít.

Ľudia v Michalovciach sú dobrí. Niekedy je to síce také, že nevidia a nevedia. Napríklad, keď snívaš o kariére divadelnej performerky a máš tri repliky v Rodinných Prípadoch za 27 éčok v hrubom, že to neni úspech, ale je to niečo medzi hanbou a znúdzecnosťou (to platí, samozrejme, len pre ľudí, ktorí snívajú o kariére divadelnej performerky, lebo veď ľudia, ktorí snívajú o kariére Rodinných prípadov, pre tých to je splnený sen) a že to, že ak máš slávnych kamošov, tak to neznamená, že si dôležitý človek, ale len, že si človek spoločenský (a že slávny kamoš je tiež človek (aj keď slávny) a máte spoločné názory, preto sa kamarátite). Alebo to, že ak dokážem prežiť v Bratislave, tak to rozhodne neznamená, že som bohatá.

Keď som raz išla autobusom z Košíc do Michaloviec, niekde pri Košickom Klečenove nastúpili dvaja opití chlapci. Šofér sa na nich pozrel a povedal: Chlapci, kedz vám budze zle, ta neni problem, ja zastavím a vonkaj še vyzvracace, len mi povice.

A takí sú ľudia z Michaloviec. Dobrí, neni problem a kec je, ta ci povim.Michalovce sú moje najobľúbenejšie mesto. A ja som preveľmi vďačná, že som sa narodila práve tam, lebo aj keď prídem domov a smejete sa mi, že už počuť bratislavský prízvuk, stále som len vaša, Michalovčeky moje.

Viete, Michalovce sa nazývajú aj srdce Zemplína a ne nadarmo majú aj niekoľko sôch (na tých kruhových objazdoch) v tvare srdca. Lebo také ste vy, Michalovce. Jedno veľké srdce.

Mami, už prídem o týždeň domov. Už mi chýbaš aktívne. Ale nie tak, ako keď som bola ešte na škole a bála som sa, že niečo nezvládnem. Teraz viem, že všetko zvládnem, len chcem všetko zvládnuť tak, aby som bola úplne spokojná (divadelná performerka).

Lúbim Ťa a dávaj si pozor!

PS Keď som mamu zoznámila so Šimonom, hneď zareagovala, že ak by bola Matilda chlapec, tak som jej vybrala meno Šimon (na to som už aj zabudla). Šimon sa na nás usmial a povedal : ,,No vidíte, tak má oboje” .

Ja neviem až tak dobre písať a preto, nech sa to dá čítať mi s editom vždy pomáha Radka Komžíková. Jej krásny instagram je TU.

Všetky fotky sme fotili na jendorázový foťák.

Mám na sebe väčšinou veci po babke.

Čítaj ma viac:

lydpetrus