Spojenie v Krakówe

Prvýkrát som bola v Krakowe (približne) v roku 2005 ako členka akordeónového súboru našej Michalovskej ZUŠ – ky. Bol tam akýsi festival a my sme hrali LA STORIU  (nie, toto nie je náš orchestrík). Z tohto prvého výletu si pamätám dve veci:

  1. Cestou tam som dostala krámy a prvýkrát v živote som si kupovala tampóny (s učiteľkou klavíra, ktorá tam bola ako dozor.) Kúpila som si veľkosť normal, čo na prvýkrát teda nie je dobrá veľkosť a vzápätí som môj prvý tampón aplikovala podľa poľského návodu na záchode v hrade Wawel.
  2. V posledný večer pobytu som sa prvýkrát pobozkala s chlapcom, do ktorého som bola zaľúbená (teraz odpadnete) osem rokov –dva roky pred bozkom a potom ešte šesť.

 

Všetko. Ešte sme boli vo Wieliczke – soľnej jaskyni, z ktorej mám dodnes stromček šťastia.Druhýkrát sme išli do Krakowa zo školy. Myslím, že to bolo buď v septime alebo v oktáve. Bola vtedy povinná exkurzia do Osvienčimu. V triede som bola v tom čase neobľúbená, v podstate som bola skoro sama. Môj život bol ako záber z amerického filmu o strednej škole. Chápete. Dievča vstúpi do autobusu, vidíme žiakov, ktorí sedia po jednom a majú ignorantsky položené batohy na vedľajšom sedadle. Niekedy ju potknú, prípadne si z nej robia srandu… Ale nemusíte ma ľutovať, ja som si za to mohla sama. Kamarátstvo so mnou nebolo vôbec výhodné, pretože som vždy meškala, nikdy som nič nevedela, desiatu som nemala a navyše som mala troška iný humor.Osvienčim je škola. Obrovská. Ja na to nikdy nezabudnem. Je to veľmi náročné, emotívne a úplne iné, ako keď sa učíte o druhej svetovej vojne len prostredníctvom odrážok, mien či čísel.

Aj keď ma pri mojej prvej návšteve Krakowa idol môjho (pubertálneho) života odmietol so slovami: „Toto sa nemalo stať!“ a pri mojej druhej návšteve ma ignorovala polovica triedy, Krakow považujem za mesto mojich snov. Mám ho rada natoľko, že si tam stále viem predstaviť svoj život. Aspoň na rok. A oficiálne ho, spolu s Madridom, korunujem za moje najobľúbenejšie miesto na svete (aspoň teda k dnešnému dátumu, stále som toho ešte veľa nevidela) a udeľujem si právo písať ho s W namiesto V (lebo mi to pripadá sexy). Každého frajera som prosila/nútila ísť tam so mnou. Aspoň na víkend. Aj toho, s ktorým som bola, keď som maturovala, aj toho, s ktorým som bola, keď som štátnicovala. A každý to nejako odkladal, odsúval, zahováral či zabúdal. Ale teraz prišiel frajer nový a jemu nezáleží na tom, kam pôjdeme. Záleží mu na tom, že tam pôjdeme spolu. Ostatné je len scenéria. A keďže ja som dávno chcela ísť do Krakowa, on bez zaváhania kúpil dva lístky na vlak v najbližší termín, kedy sme obaja mohli. Dva mesiace po tom, ako sme sa prvýkrát vôbec uvideli.Do Krakowa sme išli vlakom a tie lístky neboli nejako extra lacné. Spiatočný pre jedného stál 60 €. Ale je taký autobus, volá sa LUX EXPRESS, kde spiatočný lístok pre jedného stojí asi 20 €. Lenže trvá to o dve hoďky dlhšie a premáva len ráno a večer. A keďže ja som vtedy skúšala v divadle, mala som stretnutia či čo a toto jediné vychádzalo tak, aby sme boli v Krakowe čo najdlhšie, museli sme fungovať podľa hesla Čas sú peniaze (ale opačne). Vlakom sa najprv ide do Bohumína a odtiaľ do Krakowa. Inak, ten vlak z Bohumína ide tri hodiny (aj keď Google maps ukazuje, že cesta trvá hodinu a pol), keďže ide rýchlosťou električky. PRISAHÁM!            Viete, ja nie som nejaká mega cestovateľka a neviem zhodnotiť kvalitu služieb, celkovú atmosféru mesta vzhľadom na obyvateľstvo, neviem ani veľmi zhodnotiť architektúru. Mne stačí málo a nechám sa opiť rožkom. Čo rožkom, aj ryžovým chlebíkom.

Aby som nadviazala, po ceste z vlakovej stanice do nášho apartmánu sme stretli klobúkový obchod s najúžasnejšími klobúkmi, aké môžu nosiť aj babičky, ale aj ja (Šimon dodnes ľutuje, že mi nekúpil fialový turban, joj). Kúsok od klobúkového obchodu bola optika, kde som si kúpila okuliare.Teraz nasleduje môj príbeh s názvom Okuliarnik indický.

Okuliare nosím od mojich ôsmich rokov. Momentálne mám dioptrie -7,5 na pravom oku a -6,5 na ľavom, plus mám ešte jednotku cylinder. To vám poviem, že nájsť správny okuliarový rám pri všetkých mojich požiadavkách je celkom umčo. Musí byť troška okrúhly (bo mám hrubé sklíčko) a aj keď má najväčšie stenčenie, mal by byť plastový. Mal by byť sexy a nerobiť mi novú povahovú vlastnosť, mal by so mnou splynúť, no zároveň by ma mal zvýrazniť a nepadať. Cena pod 450 € výhodou. No a tak sme obehali všetky bratislavské optiky. A nesedelo nič. Normálne, že nič. Je pravda, že v IOKO sme neboli, bo to som si povedala, že až na tridsiatku (len, aby ste boli v obraze, už len moje jedno sklíčko stojí 100 €). Takže áno, okuliare sú naozaj investícia, ktorej seberovným súperom je letenka do New Yorku. Ale keď sme boli v tej krakowskej optike, stala sa taká vec, že mi sadli prvé okuliare, ktoré som chytila do ruky. Tak som ich rovno kúpila a platila som 80 € + šošovky a roztoky na dva mesiace zdarma. No a to sú presne tie udalosti, ktoré vám urobia takú súkromnú predstavu o meste a vy viete, že ste správne. AIRBNB! Najkrajšie a najromantickejšie. Možno to bolo tým, že sme boli prví hostia, možno tým, že nám majitelia nechali fľašu vínka, možno tými vysokými stropmi, možno kvetmi, kúpeľňou… neviem, ale cítili sme sa ako taký pár, ktorý ide na romantický víkend. A my sme pár, ktorý išiel na romantický víkend, takže všetko v poriadku.

V podstate celé dva dni, ktoré sme boli v Krakowe, sme len jedli a prechádzali sa.

Hneď v prvý večer sme išli na večeru, niekde okolo Hlawneho Rynka, zabudla som, ako sa to volalo, ale jedlo nám servírovali s tými striebornými krytmi. To som zažila prvýkrát v živote, tak ma to potešilo. V Poľsku (už pomaly aj na Slovensku) teraz fičia shot-y. Je to dieťatko panáka a cocktailu. Miešaný drink vo veľkosti 0,4 dcl, kúsok alka a nejaký sirup s vtipným názvom. V Krakowe (a tuším aj vo Varšave) je sieť takých podnikov, ktoré sa volajú Pijalnia wodki i piwa. Super!            Na raňajky nám každý odporúčal vychýrenú raňajkáreň Charlotte. Je otvorená od 7:00 (cez víkendy od deviatej) do 23:00 (cez víkendy dlhšie) a celý deň si tam môžete dať raňajky. A že aké! Ich vlastné pečivko, ich vlastné džemíky, vymakaná kávička, priestor i prosseco (šak sme na dovolenke).

A potom sme sa len prechádzali popri rieke, popri hrade, po židovskej štvrti Kazimierz, odtiaľ sme šli priamo do podniku Atmosféra a odtiaľ na gay párty.           No a po ceste nás skoro zatkli policajti. Nemôžem povedať, čo sa stalo, ale teda v Poľsku sú troška iné pravidlá a povolenia. Boli to policajti v civile a nenormálne som sa zľakla. Myslela som si, že nás práve napadli a chcú nás okradnúť. A to by bola dosť nepríjemná spomienka na mesto mojich snov, uznajte.Vlak nám išiel o 11:20. Cesta z domu na vlak trvala 18 minút pešo. Cesta do Charlotte trvala 17 min pešo. Ja jem dosť pomaly. Ibaže mojou logikou a životným heslom: „Lýdia mešká ale nezmešká,“ som bola presvedčená, že keď presne o 9:00 budeme v Charlotte, pričom cestou určite kúpime, vypíšeme a odošleme pohľadnice, v pohodičke sa vrátime domov po ruksaky a s prehľadom stihneme vlak. Ibaže život ma naučil, že veľa ľudí takto neuvažuje, preto mám v sebe troška zábranu šíriť takéto nápady ďalej. Keby som bola sama, určite to zrealizujem, ibaže so Šimonom sme sa vtedy poznali len niečo vyše dvoch mesiacov a nevedela som. A potom večer, keď sme zaspávali, len tak sám od seba povedal: ,,Inak, nepôjdeme na raňajky do Charlotte?“

Toto sú tie okamihy.

Keď idete z bodu A do bodu B, ale po ceste uvidíte ešte napríklad kaviareň a máte chuť na kávu, veď 10 minút hore dole, tak to pokojne navrhnete. S kamoškou to nevadí, lebo aj keď povie, že sa jej nechce, neurazíte sa, lebo ste kamošky a tam to nevadí. No keď nechce frajer, je to niečo ako odmietnutie a to zabolí. Tak to pre istotu nehovorím. Ale teraz je tu Šimon. A keď ideme z bodu A do bodu B a ja uvidím kaviareň a pomyslím si, že mám chuť na kávu, ale nepoviem to nahlas, Šimon z ničoho nič povie: „V tejto kaviarni je teraz dobrá výstava. Nedáš si Mačiatko? Ja si ju zatiaľ pozriem.“Nehovorím, že toto je láska. Toto nie je láska. Toto je doplnok, ktorý poteší. Doplnok, vďaka ktorému sú dni príjemnejšie, plnšie a viac naše. Vďaka ktorému sme mali raňajky v Charlotte a odoslali sme pohľadnice síce až zo Slovenska a obliate kávou (lebo sme spanikárili) a na vlak sme síce išli taxíkom, ale všetko sme stihli a Babuľa, Omka, aj mama sa v Michalovciach tešili, že som bola na výlete a myslela na ne. Ďakujem za teba.

 

 

Neboli sme všade, ale od Moniky a Kristíny máme nejaké tipy na podniky:

 

Kaviareň, kde sa dá pracovať: Karma alebo Tektura na ulici Krupnicza

Niečo romantické: BunkierSztuki

Fastfood: Placnowy s najlepšími zapiekankami

Najlepší burger: Krowarzywa

Večera ako v botanickej záhrade: Chimera

 

A aj osobné tipy:

 

– V Krakowe je chladno! Oblečte sa teplo.

– Nehúľte (alebo tajne).

– Krowki sú dobré aj v obchode.

– Taxík sa dá vykšeftovať.

 

Všetky fotky sme fotili jednorázovým foťákom.

lydpetrus