Kamarátstvo v Barcelone !

Keď som bola pred štyrmi rokmi v Madride, bolo mi tam tak, že tam patrím. Ale vtedy som vôbec necestovala. Pred Madridom som bola len u kamošky v Leeds. Logicky som si teda myslela, že mi bolo v Madride dobre len preto, lebo som v zahraničí, jem iné jedlo, počúvam inú hudbu, iný jazyk, mám dovolenku.Ale potom som navštívila mestá, v ktorých som sa necítila ako ich súčasť, prípadne sa mi vôbec nepáčili. Napríklad Banská Štiavnica (žartujem, ale v skutočnosti BŠ naozaj nemám až tak rada). Bola som len divák – turista. Pochopila som teda, že v Španielsku je mi výborne naozaj, nielen preto, že by som si to nejako vyfantazírovala. Vyhovuje mi celá španielska kultúra úsmevov, dotykov a tapasov, a preto som sa do Barcelony mimoriadne tešila. Aj napriek tomu, že ma týždeň pred odletom niečo poštípalo, zapálil sa mi sval na nohe, nemohla som poriadne chodiť a musela som brať antibiotiká, pri ktorých som nemohla byť na slnku, pretože by sa mi po tele vytvorili pigmentové škvrny, ktoré by som mala do konca života. A to dobrovoľko nechceš.Leteli sme klasicky Ryanairom. Opäť, podobne ako napríklad v Paríži, neletíte priamo do mesta, ale k mestu. V tomto prípade do časti Barcelona – Girona, odkiaľ si musíte ešte zakúpiť lístok za 16 € do mesta. Ak si však kúpite obojsmerný, je to výhodnejšie (za 25 €). Frodo si tam skoro zabudol peňaženku. To len tak, aby ste boli obozretní, lebo v Španielsku sa dosť veľa kradne.

Ešte by som chcela povedať, že tento let som zvládala oveľa lepšie ako ten predchádzajúci, napríklad som nekričala a to, že padáme, som si predstavila maximálne trikrát. Najhoršie však bolo, keď som si to predstavovala nad morom, pretože okrem toho, že sa bojím lietania, bojím sa aj žralokov. Čiže aj keby som ten pád prežila, určite by ma niečo zožralo.Keď sme sa konečne dostali k metru, nastúpili sme do zlej časti a nešlo nám to otvoriť späť. Tak sme chvíľu čakali a potom nás bez problémov vypustila upratovačka. Akože chápem, že to nie je až taká zaujímavá historka z dovolenky, ale mne to svedčí o tom, že som správne, že nič nie je problém a všetko sa dá. Aspoň takto, v maličkostiach.Všade pri pláži v Barcelonete sú domy, ktoré majú obrovské balkóny, väčšinou dvojradové s kovovými ornamentmi alebo bambusovými palicami, ktoré tvoria ochranu proti slnku. A tak som si po ceste k nášmu úžasnému štúdiu predstavovala, ako budeme sedieť na teraske a pod bambusovým prístreškom budeme popíjať nejaké ľadové nealko (antibiotiká).Prišli sme na našu airbnb adresu. Balkón bol až na druhom poschodí a ja som tajne dúfala, že to je náš byt (a že majú výťah). Vošli sme. Majiteľ to zamieril dole. DO PIVNICE. Jedna poschodová posteľ, jedna klasická, záchod, sprcha len na poschodí. Smrad po plesni a miniventilátorček.Zrekapitulujme si, ako som sa cítila: mala som krámy (druhý deň), mala som podozrenie na boreliózu, čiže som v tom teple musela chodiť v dlhých nohaviciach a šiltovke, aby som nemala pigmentové škvrny, nedalo sa tam dýchať, bolo tam sparno, záchod vytekal, barcelonský sen sa rozpúšťal, ale na stene visel obraz Audrey Hepburn. To ona za to mohla, lebo nás pri výbere zmiatla.Takže jedna cenná rada. Ak idete bývať do „štúdia“, pozorne si prezrite všetky obrázky, lebo v airbnb svete sa pod pojmom „STUDIO“ zaradzuje všetko, čo nie je úplne byt, ale ani izba, takže áno, aj smradľavá Audrey Hepburn pivnica. Zvracala som len raz.Išli sme sa najesť do Baru Bitacora a omylom sme si objednali fakt zlé šaláty. Mne sa na španielskych službách, teda na tých, s ktorými som sa doteraz stretla, páči najviac asi to, že ich práca nevyzerá ako povinnosť. Že čašník, keď má veľa roboty – beží, beží, aby si dostal včas svoj drink. Prirodzene a s úctou, aj napriek tomu, že pri tom kričí alebo robí ďalšie tri činnosti, povie, že nestíhačka, ale že prinesie všetko, čo chcete. V tých službách je naozaj úcta voči zákazníkovi. Ale aj voči svojej práci. Úplne iný postoj. Napríklad teraz na nás úplne zabudli. Ale nevadilo to. Prišli, ospravedlnili sa, požartovali a priniesli ten zlý šalát.Povedala som si, že keďže som cez deň ako dôchodkyňa na dovolenke (dlhé nohavice, dlhé oblečenie, nezabúdajte na antibiotiká), večer si budem obliekať najkratšie veci, aké mám.O Eve som od rôznych kamarátov počula veľmi veľa bizarných príbehov. A zrazu, akoby všetci ľudia, ktorí boli v Barcelone, stretli Evu. Miško povedal, že pre neho je to najabsurdnejší a najslobodnejší človek, akého pozná. Ibaže Eva je okrem toho aj veľmi krásna, veľmi chápavá a proste riadne super! Keď tak nad tým uvažujem, je to asi tretie dievča, ktoré by som vedela milovať úprimnou láskou, keby som to mala tak, že milujem dievčatá.Vzala nás na najlepšiu pizzu v meste – Frankie Gallo Cha Cha Cha. Chápem, že je totálne smiešne, možno troška trápne, že aj v Paríži, aj v Barcelone chodíme na najlepšiu pizzu v meste, ale čo máme robiť? A nemyslite si, dali sme si troška aj tapas.Inak, podľa Evy je všetko blízko, všade sa dostaneš pešo, a preto sme si 10 lístkov kupovali úplne zbytočne. Ale aj tak, my jednoducho nie sme veľmi na tie kultúrne pamiatky. Preto sme si druhý deň dali jasný plán – ideme do mesta! Na nákupy, jedlo a kávičky.Miško nás zobral do jeho najobľúbenejšieho miesta v Barcelone – Cosmos bar. Je to taký priemerný urban caffe podnik, kde ľudia čakajú v rade, aby si mohli sadkať na terasku, lebo vo vnútri je teplúčko. Určite tam choďte. Sú tam skvelé smoothička, koláčiky, kávičky.INAK! V Barcelone nie je pitná voda. Akože teoreticky je, teda niekto ju možno aj pije. Ale oficko je už veľmi znečistená, preto sa pripravte na to, že keď si vypýtate vodu ku káve, tak vám prinesú minerálku nie preto, lebo chcú zarobiť, ale preto, aby vám zachránili život!Inak veľkú fľašu minerálky kúpite v tých maličkých obchodíkoch za 0,80 – 1 €. Teda, to je pravá cena. Keď uvidia, že ste turista, dajú vám to za 1,50 €. Keď som sa spýtala, či je to cena pre turistov, zahanbili sa. A keďže ja sa v Španielsku cítim ako doma, dali mi tú pravú cenu. A áno, kričala som na nich!Tento večer som ale porušila moju „cez deň dôchodkyňa, večer bohyňa“ tradíciu (ktorú som pred tým mala až jeden deň). Ostali sme v meste a stretli sme sa s našou dobrou kamoškou Merou. Mera odišla po škole žiť do Madridu a neskôr do Barcelony, kde robí v podstate to, čo ja tu. Má normálnu prácu a po večeroch skúša divadlo. Dievčatá nás zobrali do vychýreného podniku Madame Jasmine v Ravali (čo je taká mega dlhá ulica, kde predávajú hocičo). Skúsim vám o Madame Jasmine niečo povedať. Má leopardiu stenu, figuríny a diskoguľu. Obsluhujú tam transky oblečené v sieťkovaných tričkách, ktorým vidno bradavky. Milujem to tam. A nejde o to, že by som bola celá napichaná z leopardej steny alebo by som si hovorila, ako vás chcem zaujať. Ide o slobodu. Pre mňa to bolo ako keď som bola prvýkrát na nuda pláži. Len som sa pozerala (priam som zazerala) na všetkých ľudí. Ale nie preto, že by som bola stará úchyláčka. Zazerala som, lebo som sa tešila. Tak neskutočne tešila zo slobody, krásy a tvarov ľudí, ktorí neriešia pičoviny (pardon).Chcela by som ešte pripomenúť, že keďže som mala antibiotiká, celý čas som pila len minerálku, takže tento zážitok si fakt dobre pamätám. Madame Jasmine náhle stíchla – prišla tam Monika. Monika bola vychýrená prostitútka. Najlepšie platená, v najlepšej spoločnosti – legenda. Ibaže čas je neúprosný, zvlášť v povolaní, kde na tom výzore či tvare záleží, a preto teraz raz za čas chodí po baroch predávať kalendár so svojimi súčasnými fotkami. Prípadne sa s ňou môžete za 2 € odfotiť. Je stará, unavená, chudobná a smutná. Dali sme jej 2 € a spravili sme si fotku, zavesili sme ju na facebook, videla ju moja teta Julika z Argentíny a volala mojej 83 ročnej prababke – jej mame. Z BUENOS AIRES do MICHALOVIEC! Že ako mi dovoľujú cestovať – mne, dvadsaťpäťročnému dievčaťu, že kto vie, čo ja na tých výletoch robím, keď mám fotky s kurvami (pardon, Monika). Tak Julika, toto. Fotím sa s nimi, aby mali na chlieb/panáka. Úplne triezva (antibiotiká) a spoznávam iné kultúry, aby som obohatila svoj život a naučila sa mať dostatok pochopenia pre životy iných. Toľko rodinné okienko. Madam Jasmine je hneď vedľa El gato de botero, takže ánko, máme fotku s tou mačkou, ktorá je vlastne… chvíľka napätia… kocúr.Keď sme išli domov, Frodovi napadlo, že by si mohol zaplatiť kurvu, aby ju vyspovedal do svojho dokumentárneho projektu, ktorý má v hlave. A tak sa aj stalo. Taký klasický večer.Deň tretí a pláž od rána. Zahalená som oddychovala pod slnečníkom za 10 €. Keď sa chlapci išli prejsť, prišiel ku mne úplne obrovský černoch a do tej časti, ktorá drží slnečník, pchal zabalenú šatku, ktorú predával. Usmial sa na mňa a ukázal, že mám byť ticho. Vtedy mi napadlo, že v tej šatke sú určite zabalené drogy alebo bomba. Vstala som a veľmi som sa na neho hnevala, že ma vyrušil zo spánku. Vyčkávala som chlapcov, nechodili. Išla som k moru a bála sa, aby neprišli policajné psy. Ani som si nepamätala, ako vyzeral. O pol hoďku som si ho všimla, ako sa skláňa pod každý slnečník a hľadá. Ukázala som mu, že tu, usmial sa, vybral to, rozprestrel a predával ďalej. Asi bol len čúrať.S Evou sme nafotili tieto fotky. S chlapcami, ktorí práve len tak hrali basket. Boli spotení a sexy a ja som sa cítila ako tanečnica z filmu Step up.

Večer sme sa s Evou išli opäť najesť do Baru Bitacora. Sedeli sme vonku, objednali sme si veľa tapas a ja som si, ako to už býva v posledný deň dovolenky, až teraz uvedomila, že som na nej. Inak, ja som si myslela, že tapas je druh jedla a predstavovala som si ho ako nachos. Znie to rovnako. Ak ste si to náhodou tiež mysleli, tak nie, tu máte vysvetlenie: tapas je niečo ako jednohubka – predjedlo. Podstata je, že s niekým zdieľate jedlo. Naobjednávate si rôzne tapasy – melón a prosciutto, syry, kraby, zemiaky s niečím, neviem, hocičo. Konverzujete a ďobkáte troška z toho, troška z toho. A ste s kamošmi. Neviem, či to bolo tým, že sa všetci až tak často nevidíme, alebo tým morom, alebo tým, že sme nemali starosti. Vlastne o nič nešlo, ale bolo to dobré. Frodo bol s nami prvýkrát na dovolenke a povedal, že to zbožňuje, lebo my vlastne celý deň len jeme a sedkáme a to je všetko. Neviem, či tieto moje výletnícke blogy vôbec majú zmysel, lebo ja vám asi nič nepoviem o španielskej kultúre či pôvode. Neviem vám asi ani odporučiť nejaké mega špeciálne miesta. Lebo ja mám pocit, že keď ste hocikde v Barcelone, pokiaľ máte dostatok vody a kamarátov, s ktorými jete jedlo z jedného taniera, musí vám byť dobre. A viete, čo ešte je na tých tapaskoch super? Že tam presne uvidíte, kto komu nechá posledný kúsok.Ešte by som chcela:

Viete, tento blog som chcela napísať hneď, keď sme z Barcelony prileteli. Lenže povinnosti, práca, lásky a tak.

Po útoku v Barcelone sa mi však píše inak. Tieto správy sa väčšinou dozvedám tak, že moji kamaráti v danej krajine na FB potvrdia, že sú v poriadku. Hneď som písala Eve. Povedala, že všade sú policajti a panika a že veľa kamošov tam práve bolo na pivo.

Keď som sa jej pýtala, kde to vlastne bolo a či sme tadiaľ išli, povedala, že jasné, že veď odtadiaľ sme stiahli to dievča (Frodov nápad) a že cez La Ramblu musíš vždy prejsť, ak sa chceš niekam dostať. Ale máme vraj prísť hocikedy zas, nájde nám lepšie ubytovanie. Vie, že mám síce stres z pláže kvôli žralokom a aj ľudia majú troška stres v buse i na ulici kvôli „žralokom,“ ale stále je tam veľmi veľa lásky.

Sledujte EVU určite TU!

Geniálne a prvé Levisky : ZOOT

Všetky fotky fotil Miško a Ja (jednorázovým foťákom.

lydpetrus