Dobrý matroš!

Neviem, ako to má presne fungovať, či teraz mám písať o tom, čo vidíme na obrázku a prečo to mám na sebe a ako to dopasujem a odkiaľ to mám a prečo som si to obliekla. To všetko by som aj vedela, ale asi ešte na to nie som pripravená. A zároveň, viem, že je september a my tu máme letné fotky, ale…noačo.

ano1

Myslím si, že to mám zdedené po svojej babke (volajme ju Babuľa, lebo ja ju tak skutočne volám) a ona pravdepodobne po svojej mame (volajme ju Omka – lebo). To sú ženy v mojom živote, ktoré by si nikdy neobliekli šaty bez toho, že by k nim nemali presne zladené topánky a kabelku. Dokonca niektoré šaty im stáli v skrini aj rok, kým k nim našli lodičky, ktoré by sa hodili.

ano2

Sú to ženy, ktoré boli rovnako márnotratné ako ja a teda, keď mali 4000 korún, tak za 2000 korún si kúpili koženú kabelku. S tým rozdielom, že ja tú ich kabelku stále nosím, no moje vnúčatá (ak nejaké budem mať, skôr než nás všetkých zabije globko) tie moje kabelky asi nosiť nebudú. Nehovoriac o šatách.

3

Tu sa mi vynára téma nadčasovosti. Mám pocit, že ja som nikdy nepatrila k ľuďom, ktorí riešia megatrendy. Vždy som si to len tak nejako obliekla. Viem, čo sa mi hodí a čo nie a občas si vedome kúpim niečo veľmi škaredé, nech sa nenudím. Väčšina mojich vecí je jednofarebná, nie príliš vzorovaná a keby mi neprišlo použitie slova “nadčasová“ príliš chválenkárske, tak by som to povedala (zase s basic tričkom nič nedojebeš ani o 5 rokov, nie?).

ano3

Biela košeľa je biela košeľa. Rozdiel je v tom, že ja stále nosím bielu košeľu po mojej babke. Rozumej: tá košeľa bola nosená asi 15 rokov, potom 20 rokov stála v skrini a ja ju nosím od mojich dvanástich. Najprv len tak a teraz už len k vysokým nohaviciam. A napríklad, odkedy viem, že biela košeľa je môj priateľ, vystriedala som asi 5 úplne identických bielych košieľ, bo sa sprali, roztrhali, zasmradili alebo rozpadli.

anoano4

Sekáče. Neviem, či je to tým, že moja mama má z používaných vecí minifóbiu (,,Nevieš, kto to mal na sebe a či nemal choroby“) alebo ma fakt nebaví to hrabanie. Ale mňa naozaj až tak nebaví to hrabanie. Viem, recyklujeme, šetríme, móda sa točí dookola, ale ja to nedávam. Samozrejme, mám zopár vecí a som patrične hrdá, že som ich objavila, ale väčšina je z @Vintage shopu na Františkánskom námestí. Tam som dokonca objavila aj šaty, ktoré som si vzala na Dosky (7 éčiek, kámo).

 

A to, že recyklujem! Oficko som začala spoločným bývaním s mojím (už) nefrajerom. Lebo viete, Rakúšania. Ale chytilo ma to tak, že len s ťažkým srdcom hádžem plast do komunálneho. Sklo dokonca považujem za zločin. Je to ako rituál. Ako napríklad aj to, že si večer musím umyť zuby a ráno si ísť zabehať (srandujem). A navyše, trvá 4- násobne dlhšie, kým sa naplnia všetky 4 koše!!!

 

Áno, mám veci z haemka, aj zo zarky, aj neviem odkiaľ. A viem si predstaviť (priam po tom túžim), že raz už úplne prestanem nakupovať v týchto sieťach a budem riešiť len poctivý obchod.

ano4

Zatiaľ to viem len takto. A zbožňujem, ako mi Babuľa a Omka vysvetľujú, kde čo kúpili a koľko to stálo a čo mali k tomu a kde s tým boli. Ale bola to trochu depka, keď som si musela na Omkinej skladanej sukni dvakrát prešívať gombík. A to ju nosila, keď už bola vydatá a mala 2 deti.

 

Babuľa: A k totej hodvábnej blúzke, čo mi ci dala, mám aj hnedú sukňu aj hnedé sako. To som nosila jak kostým k hnedým topánkam.

Ja: Ale ja ju nosím inak.

Babuľa: A k čemu?

Ja: K modrým rifliam s vysokým pásom

Babuľa sa zamyslela a po chvíľke povedala: Može buc i tak.

 

Všetky veci čo mám na sebe sú od mamky, babky a prababky, okrem topánok tie sú OJJU

lydpetrus