TO DO LIST a láska

Tento príspevok mal vyjsť už dávno. Ánko, aj fotky tomu troška nasvedčujú, ale nepodarilo sa. Prepáčte mi. Akože chápem, že moje ospravedlnenie nikoho nezaujíma, ale verte, že je úprimné a zo srdiečka. Veľmi ma mrzí, že nezvládam odpisovať na všetky správy, ktoré mi chodia (tu, na blogových sociálnych sieťach, na súkromných sociálnych sieťach, všade). Mrzí ma, že sa neozvem, že neprídem na narodeninovú oslavu, že nevolám Omke každú nedeľu, že nechodím na premiéry mojich kamarátov, že si nemôžem kúpiť srdce od Borisa Hanečku , že nenapíšem kamarátom na narodeniny (hoci len na facebooku, lebo šak ja keď mám narodeniny,  pozriem si každú jednu správu). A tiež ma mrzí, milá Jane, moja najférovejšia šéfka v ZOOT-e, že som nedodržala slovo. Jane spolu s ďalšími dievčatami – ženami tvorí „skupinu“ SHEruns . A ja som si (aj jej) povedala, že tam budem pravidelne chodiť každý štvrtok počas celého leta bežať spolu s nimi. Aby som už mala tých 60 kíl.Aj tenisky mám, aj športovú podprsenku, aj fľašu na vodu a bola som raz. Klasicky som meškala. Aj s Miňou, lebo sme sa stratili, ale našli sme. SHErunsky bežali po hrádzi od Auparku ďalej, smer Karlovka (inak, ani neviem, či je to hrádza alebo ako sa to… možno nábrežie?). Stretla som ich, keď sa vracali po ceste späť a aj keď som s nimi bola len chvíľku (lebo moje tempo sa podobá skôr rýchlejšej chôdzi, keď viete, že o 10 minút začína film, nemáte ešte lístky, ale aj tak máte ešte ďalších 15 minút reklám), ale v tú chvíľu som sa cítila tak… žensky. Ako keď som bola na ženskom kruhu, kde mi povedali, že niekedy dávno, kým muži išli loviť zvery, ženy sedeli v kruhu okolo ohňa a predávali si múdrosti. No teraz ženy väčšinou len sedia v kaviarni, jedia raw koláčiky a ohovárajú iné ženy. Ale späť. Keď som medzi nimi tú chvíľku, kým mi stihli uniknúť, bežala, počúvala som rozhovor od vedľa, z ktorého si pamätám už len pocit normálnosti. Normálnosť. Niečo na štýl – aký prášok používaš a kde sa oplatí kúpiť mixér. Také počiatočné ľudské veci, na ktoré občas zabúdam. A zároveň všetky tie ženy nejako naraz dýchali. Toto, čo poviem, myslím v tom najlepšom zmysle slova. Videli ste taký sci-fi film o kobylkách, ktoré sa rozmnožili a išli zahubiť zem? Neviem, ako sa to volalo. Ale myslím, že podobných filmov je veľa, len vždy sa mení zvieratko alebo počko. Viete, tie klasické zábery, že niekto je v nejakej budove a cez okno sleduje, ako sa približuje stádo niečoho. Cez kopce, hore a dole. Tak takto som sa cítila. Ako jedna častica, sila, kobylka, ktorá je súčasťou niečoho veľkého, silného, ktorá dokáže všetko, čo si v živote zaumieni. Až ma to dojalo. Aj vtedy, aj teraz.Ešte stále som si neodhlásila Multisport kartičku, lebo mám nádej, že predsa len pôjdem na tú jogu, na ten jumping, aj si zaplávať, lebo veď bývam pri Petržalskej plavárni. Ale na korčuliach som bola len raz a ložiská som si nevyčistila už druhý rok.

Nemám systém.

Pred dvoma týždňami som bola v Berlíne a Šimon mi volal, že sa mnou cíti zanedbaný a potom mi vypísal, kedy som čo robila namiesto toho, aby som bola s ním. A tak sme boli minulý víkend len spolu. Ja, on a Laura, ktorá u nás bola. Volali sme sa rodinka a hrali sme sa, že ona je naše dieťatko. Taký víkend, kedy si ľahnete o ôsmej večer, dáte si budík na polnoc, oblečiete sa do čierneho a idete do Účka na techno. V nedeľu si v Dráčiku kúpite puzzle tisícpäťstovky na zľavovú kartičku svojej dvojročnej sestry a upečiete mrkvový koláč. Jediný, ktorý viete.Môj psychológ, u ktorého som nebola už dva mesiace (lebo som nezodpovedná a chudobná zároveň), mi povedal, že nuda je niečo, čo potrebuje každý človek. A že keď si prestanem ničiť život, budem šťastná. Jednoduché.A tak som urobila jeden obrovský krok. Uvedomila som si, kto je môj naozajstný kamarát a kto len tvrdí, že ma má rád. Lebo to je rozdiel. Hlavne som všetkých ľudí, ktorí hejtujú iných ľudí vylúčila zo života. Dosť bolo plakania nad vínom, dosť bolo sebaľútostných rečí, dosť bolo hejtovania možno menej talentovaných, no marketingovo určite zdatnejších ľudí, ktorým sa darí. DOSŤ! A tak som skončila s blogom Troška Troska, ukončila som pár vzťahov, ozvala som sa naozajstným kamarátom, na ktorých som predtým nemala až toľko času. A plakala som. Opakovala som, ako ich mám rada – tých skutočných kamarátov. Lebo jedna vec je občas si popičovať na víne s kamoškou, troška poohovárať, troška sa poľutovať či spadnúť na zem a plakať a druhá vec je mať nastavenú myseľ na to, že všetko je zlé a hovoriť len o sebe. Sme takí, akými ľuďmi sa obklopujeme. To neojebeš.Rozhodla som sa piť smoothie každé ráno, skoro úplne vylúčiť bielu múku a sladkosti jesť nie od Montelézu. Nekúpiť si nič v ZARE (len náušky),  prihlásiť sa so Šimonom na spoločenský tanec a založiť – teraz stopro odpadnete  čitateľsko – štrikovací klub (voláme to krúžok, ale klub znie dôstojnejšie) s mojimi novými kamarátkami, skutočnými ženami, ktoré vedia variť, aj pestovať rastliny, aj vedia, ktorý prášok na pranie je najlepší. Stretávame sa už tento piatok. (Jeden nikdy nevie, tak potrebujem dodať: Ženu nerobí ženou len to, že vie variť – ja ani variť neviem.)Jediná vec, ktorá mi pomáha splniť všetko, čo splniť potrebujem, je písať si TO DO LIST. Teraz je na to už aj veľa pekných motívov – aha!

Mám svoj diár vždy po ruke a chcela by som si tam nepísať len stretnutia. Chcela by som si presne rozvrhnúť deň – čo a v akom čase budem robiť. Ešte stále to nie je úplne na stopročko, ale zlepšila som sa. Musím mať naplánovaný aj nákup v potravinách, lakovanie nechtov, učenie textov, čítanie knihy, volanie mamke, kedy sa móžem opiť a kedy nie. Aby sme boli zladení aj so Šimonom, ale aby sme si zároveň neliezli na nervy, máme na chladničke tabuľu, kde si píšeme povinnosti, ktoré máme zvlášť.

Cítim, že som sa zmenila, spomalila. Možno je to jeseňou, možno vzťahom, neviem… ale je mi dobre. Vnútorne pokojne. Aj keď som v strese a mám veľa práce a málo peňazí, haha. A ešte viete čo? Skoro som zabudla. Veď ja som sa vždy snažila spríjemniť si okamihy. Viete, ako keď sa ráno namaľujete, tak si poviete, že máte lepší deň. Robiť veci tematicky. Na to som úplne zabudla, až teraz sa mi to obnovilo. Pri Šimonovi.Bože, ešte musím vychváliť tieto najlepšie tenisky na svete:

Ultra BOOST som chcela presne odvtedy, odkedy mi jeden kamarát povedal, že sú to najpohodlnejšie topánky, aké má. (inak, to je ten istý kamarát, ktorý mi povedal, že kamaráti neohovárajú svojich kamarátov- uznajte, super týpek.). Nepodarilo sa mi v nich behať (ak nerátam autobus alebo už spomínané kino), ale ako človek, ktorého zvykne sekať v chrbte a na kvalitnej obuvi si naozaj potrpí, ich môžem odporučiť! Priam ich musím úplne vychváliť až do neba! Až som smutná z toho, čo budem nosiť v zime. Milý ADIDAS, mohol by si vymyslieť Ultra BOOST čižmy. Ja ich mám z ADIDAS MARATHON RUNNING STORE  v OC RETRO  (robia tam sexy chlapci).Možno viete, že som už troška závislá na Instagrame (ak to neviete, tak by ste ma už mohli začať followovať). Ale nie je nič lepšie ako na chvíľu odložiť mobil a len tak sa spotiť. Pridajte sa k SHErunskám. DM beh sme už nestihli (aj napriek tomu, že som verila, že tie 4 km dám), ale každý štvrtok sa stretávajú v Be COOL Sports KIDS Academy v EUROVEA. Deti odložíte do kútika, muža do kinečka a vy zo seba môžete vypustiť všetok stres a ešte budete mať aj sexy riťku. Vidíme sa na maratóne! #spolusanambehalepsie

 

Sledujte SHErunsky tu .

Všetky fotky fotila Andrea Juneková.

Styloval aj Dávid Sivák.

Tričko, plavky,bundička: H&M

Sandále: TEVA (zoot.sk) (aha, sú aj v akcii)

Blúzka: Sekáč-vintage shop

Tenisky milované: Adidas Ultra BOOST

lydpetrus