Byť (ženou) v Paríži

Áno, som jedno z tých dievčat, ktoré si povedalo, že keď nájde obrovskú lásku, muža svojho života, tak už o pár mesiacov plných lásky a vášne si zbalí kufre a spolu s Ním zažije raj na zemi pre zaľúbených a.k.a najromantickejšie mesto sveta – Paríž. Aby mali nádherné fotky pri pamiatkach a bozkávajúcu selfie veď – viete – kde. To som však nevedela, že muž môjho života je gay, ktorý na mňa pred SacréCœur navrieska, že Eiffelovka je pičovina.

Celé to začalo tým, že sme spolu s Miškom Belejom boli na La La Lande. Ak ste ten film nejakým zázrakom nevideli, pozrite si ho, ja som plakala ešte som len vošla do kina (ale to preto, lebo som meškala a tá úvodná pieseň ma dojala svojou prepracovanosťou). Každopádne, nebudem prezrádzať, ale ku koncu sa tam spomína Paríž. A keďže ten film bol o neúspešnej herečke a ja som (chvíľka napätia) neúspešná herečka, akonáhle som mohla pre slzy rozprávať, povedala som Miškovi : ,,Kúpme si letenku do Paríža“ a Miško vytiahol svoj iPhone s aplikáciou Ryanair, vybral dátum 20. mája (na svoje narodky) a v tichosti sme sa opili.            Deň odletu bol pre mňa veľmi emotívny. Jednak Miško mal tie narodky a ja som mu organizovala prekvapenie, potom sa všeobecne DOSŤ bojím lietania a hlavne: mala som v ten deň prvé rande so Šimonom (a už sme 2 mesiace frajeri – chápem, že vám matika nesedí, ale čo už – btw. je to super a som megašťastná, ak by vás to zaujímalo, haha).            Základ bol opiť sa už na letisku, lenže potom mi napadlo, že keby lietadlo padalo, tak nemôžem byť tak ožratá, aby som si nevedela nasadiť kyslíkovú masku. A tak som piť prestala a začala som si radšej želať, aby som si sadla vedľa niekoho, kto sa lietania nebojí. Nepomohlo. Sadla som si vedľa dievčaťa, ktoré bolo veľmi milé, usmievavé, pokorné a skromné. Naozaj veľmi, veľmi sympatické, ale keď sme sa dostali nad oblaky, mali sme troška prudší dojazd, inými slovami – troška sme padali a v tom to dievča začalo kričať, na čo som hneď začala kričať aj ja. Áno. Kričala som v lietadle. Hneď na to som však zozadu začula takého pána z východu: ,,Strach a peniaze som nikdy nemal,“ čo ma na chvíľku upokojilo. Inak nič moc. Stále som len predýchavala a dookola sa bála toho, že spadneme, až som sa začala báť toho, že sa bojím, lebo môžem odpadnúť a moja kamoška Silvinka povedala, že väčšina ľudí zomrie v lietadle udusením, lebo odpadnú počas padania. Z čoho mi vyplýva, že ja sa vlastne ,,nadbojím“. To znamená, že sa bojím až tak, že sa báť nesmiem, lebo sa bojím aj toho, že sa bojím a zo strachu odpadnem. Haha, no čistý humor.sk. Ale vráťme sa späť k Parížu, lebo si to zaslúži. Keby ste náhodou nevedeli, tak keď idete Ryanairom do Paríža, vy vlastne nepriletíte do Paríža, ale do Paríž Beauvais, odkiaľ vám každú chvíľu ide autobus, ktorý stojí 17,90 €. Orientovať sa v metre je pomerne veľmi jednoduché (keďže tento post píšem o dosť neskôr a už som medzitým bola aj v Barcelone, tak môžem povedať, že je to o dosť jednoduchšie). Troška edukačného okienka – metro v Paríži je jedno z najstarších v Európe (tuším druhé a možno sa mýlim), s čím súvisí aj to, že sú zastávky nezvyčajne blízko seba. Nedáva vám to zmysel? Tak vďaka mne začne! Totiž keď si ešte Parížania mysleli, že metro bude jediný spôsob hromadnej dopravy, spravili to takto. Asi aby nemuseli veľa chodiť, chápete. Má to svoju výhodu, ale zároveň stojí to v každej…

V každej.Ale pozor! Lístky sa dajú kúpiť pri kase alebo v automate. No a pri tých automatoch často stoja podvodníci, ktorým sme takmer naleteli. Totiž tá pani podvodníčka mala na sebe pripnutý taký preukaz. Povedala, že najvýhodnejšie nám bude kúpiť si lístky na všetky dni na neviemaké pásma a proste dokopy pre dvoch to stojí 110 eur. Tak sme usúdili, že to si musíme ešte premyslieť a zatiaľ si kúpime len jednosmerný lístok, ktorý pre dvoch stál 36 €!!! Akože 18€ pre jedného. Takže sa nám oplatí kúpiť si viac tie za 110. Vytiahli sme  peniaze, ona priložila tú svoju kartičku z trička k automatu a za zvýhodnenú cenu nám ten lístok predala. Vravím si, všetci mi hovorili, že Paríž je drahý, ale že až takto, to sa mi nezdá. A v tom mi došlo že tá jej ,,identifikačná“ kartička je vlastne niečo ako ,,električenka“ a ona nás chce ojebať. Lenže naše peniaze už držala pevne v rukách, cesty späť nebolo. Mysliac si, že peniaze sú v nenávratne vravím Miškovi: ,,Miško toto je ojeb. Veď lístok nemôže stáť toľko. Ona nás ojebala o peniaze.“ Miška oblial pot, začal sa troška triasť a veľmi prísnym tónom povedal: ,,Givemeback my money, please!“ Ja som nechápala. A ani ona. Vybrala padíka z vrecka a dala mu ho do ruky. V tom sa Mišo nadýchol a zopakoval: ,,Give me all my money, please!“ A išli sme si kúpiť lístok k pánovi z okienka za 1,60 €!!! slovom: eurošesťdesiat. Chápete?!            No a keďže som mala na sebe môj najobľúbenejší trenčkot z HMka (ktorý uvidíte v celej paráde v nasledujúcom poste), pretože som si zbalila tie najfrancúzskejšie veci, aké mám a teda som vyzerala ako domáca (pri všetkej skromnosti), všetci sa ma pýtali na cestu. Haha. A ja, keďže som fungovanie metra pochopila fakt rýchlo, som každému tú cestu radila. Až tak, že som nestihla vlastné metro, Miško mi ušiel, stretla som kamarátkinu mamu a pomohla rodinke s dieťaťom, ktorých sme nakoniec stretli aj keď sme odchádzali.            Bývali sme na Montmartre. Zatiaľ to bol môj najobľúbenejší byt cez AirBnb s atmosférou (v Barcelone sme bývali v pivnici). Ako som už spomínala, Miško mal narodeniny a ja som mu organizovala prekvapenie. Spojila som sa s ďalším Miškom, ktorý tam žije, aby vyzistil super párty. Miško B. sa ma pýtal, či aj niekde pôjdeme a tak, ja som samozrejme hrala formu, že veď uvidíme, ako sa nám bude chcieť, v tom nám vošiel Miško do bytu v africkej maske a namiesto torty mal banán (lebo tak v Paríži je všetko drahé), ale sviečka bola!

Prvú párty sme si dali v Lolite. Pôvodne sme chceli ísť do vychýreného podniku (ktorý zisťujem ako sa volá), ale tam nepúšťali ženy, lebo ako neskôr vysvitlo, bol to gay sex podnik, hopa. Pritom, musíte uznať, že keby som chcela, možno by som ich zvládla ukecať aj na to, že som transka (bože, prosím, ak to číta nejaký transrodový človek, nemyslela som to v zlom! PEACE and SEXI DANCE). Každopádne vstup na párty bol asi 15 €, vodka a pivo stáli 5 € a keď som poprosila pohár vody, elegantne mi dali čistý pohár, že si to mám ísť napustiť na záchod (ešte šťastie, že nemal dvere). Celá tá párty bola taká, ako si jemne zvrhlú párty v Paríži predstavujete. Len s oveľa väčšou gráciou. A keď hrali Lolitu, všetci spievali (chápete, lebo sú Francúzi a vedia slová – to bola pre mňa sranda).  Ráno sme išli na pešo podľa GPS. Haha.

V nedeľu sme si dali blšák. Ale žiadna romantika ani turistická atrakcia. My sme išli na pravý Port de Montreuil, kde je všetko špinavé a naozajstné a kde na jednej autobusovej zastávke sedí taký černoch, ktorý má na sebe železné reťaze a vyzerá ako keby s tou zastávkou splynul. Foto nemám, lebo povedal, že ,,NO PHOTO“. Sorček. Každopádne, kúpila som si na tom blšáku jazdeckú prilbu, ktorú si beriem na fashionlive. A som z nej nadšená! Mňam!

Miško povedal, že jeho najobľúbenejšie miesto v Paríži je Múzeum moderného umenia Pompidou. Je obrovské (i stavbou i duchom) a do jednotlivých poschodí sa chodí cez také tuby. No a hneď z druhého poschodia vidno Eiffelovku ( čo som ja ako dievča z Michaloviec dosť ocenila – lebo to bolo tenkrát poprvé). Ale hlavne, nie je to len múzeum, kde vystavujú Marcela Duchampa, Yves Kleina či Man Reya ale je to centrum, kde sa stretávajú ľudia, len tak si sedia, jedia, rozprávajú sa, deti robia prvé kroky (to som síce nevidela, ale určite je to tak) a všetci majú takú, viete, pohodičku. Čo viac si želať. Veď sme v Paríži, do piči!Teraz niečo o mne. Jediné nevyžiadané rady, ktoré milujem, sú gastro rady. Čo, kde a za koľko.  Veľká výhoda je, ak máte 4,500 followerov na instagrame. Niekto pozná Paríž. Týmto ďakujem @patrikdaniel1, ktorý nás (okrem iného) poslal do vychýrenej reštaurácie Popolare. Je to reštika, kde je vynikajúca (lacná) pizza za 8 eur. Také QuatroFormaggi sme ešte nejedli. Vlastnia ju Taliani, celé je to veľmi príjemné a energické. Otvárajú to o 18:30, všetci Taliani sa vtedy zoskupia vedľa seba a po taliansky privítajú celý čakajúci rad. Ak to mám k niečomu prirovnať, tak je okolo toho taký hype ako okolo Kounu alebo BunbaNamba na Miletičke. Bože, spomenula som si na ten koláčik. Ach!Čo vy očakávate od výletu? My s Miškom väčšinou nechodíme veľmi po pamiatkach alebo turistických atrakciách. Väčšinou vlastne len jeme alebo zájdeme do galerky. Ibaže Paríž je mesto, o ktorom proste viete, že má tú Eiffelovku a toten Notre-Dame a ten trojuholník pred galériou a chcete to vidieť. A ani neviete prečo. Jednoducho musíte.

Na druhý deň ma Miško zobral k SacréCœur. To je kostol v Paríži, ktorý je umiestnený na najvyššom bode a vidno odtiaľ na celé mesto (aj na Eiffelovku- ale tú zakrývajú stromy, troška som mala nervy). A tam sa pravdepodobne schovala tá romantika, ktorá mi po celý čas chýbala. Ľudia sedia na tráve a pijú víno (lebo sú v Paríži) a tešia sa (lebo sú v Paríži). Vlastne boli sme tam aj večer, spolu s mojou kamoškou, všetci traja sme si otvorili svoju fľašu vína a vtom nás začali vyhadzovať, lebo to zatvárali. No ako správny Slováci sme to dopili na múriku a šťať chodili za autá (lebo všetko bolo zatvorené). Fashion tip – overal s holým chrbtom bez podprsenky na to nie je vhodný.            Ale vráťme sa. Požičali sme si bicykle. Stojí to 3,50 € na deň, záloha je 150 € (ktorú i vrátili o 10dní) a do pol hodiny je to zadarmo. To znamená, že každú pol hoďku si ich meníte s čakaním 2 minúty. Ale nevadí to, pretože stanice sú všade. Zároveň, vďaka bicyklovaniu v Paríži po ceste sa už nebojím slovenského bicyklovania. Bicyklov je tam fakt veľa. Jasné, majú cyklotrasy, ale nie všade. Skôr mám pocit, že občasne nakreslený cyklista má za úlohu upokojovať ťa v zmysle: chápeme, že to vyzerá čudne a že máš pocit, že ťa o chvíľu prejde auto, ale neboj sa, nestane sa to, si správne, aj keď tomu neveríš. Napríklad, obrovská križovatka a ty potrebuješ ísť vpravo, tak zastavíš uprostred tej križovatky – akože v strede kríža od slova križ-ovatka a okolo teba autá. Vďakabohu za nakresleného cyklistu na ceste.

Áno, boli sme tam, aj keď Miško nesúhlasil, lebo vraj je to nuda. Eiffelovka, popravde, nie je centrum zábavy alebo romantiky, ale je to niečo, čo má význam. Niečo, čo teraz nosím na kľúčoch (v ružovej farbe), (panebože, ja píšem o Eiffelovke, som v kaviarni, a práve začala hrať Lolita a nikto nevie slová, aby ste chápali ten kontext vyššie) niečo, čo vidíme na obrázkoch, vo filmoch či knihách, jednoducho je to niečo významné a keď som v Paríži, musím tam byť, chcem tam byť, potrebujem to.Ako keď sme sa večer prechádzali popri Seine a ja som si potrebovala dať šampanské, ktoré nechutilo ako Hubert.  Rovnako ako som potrebovala byť na Champs-Élysées a spievať si pesničku o Champs-Elysees. Vlastne kvôli tomu sme sa pohádali. Lebo Miško tam nechcel ísť. Lebo, že to je len väčšia Obchodná. Tak áno, je to väčšia Obchodná, ale pekne tam vonia. A ja verím, že raz vojdem aj do nejakého obchodu a kúpim si kabelku. (Či?) Ale na druhej strane, moje romantické srdce stále cíti, že je krásne hádať sa pod Eiffelovkou o Champs-Elysees.Posledný deň, ešte pred odletom, som stihla ísť na odporúčaný trh Place d’Aligre, ktorý je otvorený každý deň okrem pondelka, kde som kúpila darček (budúcemu) frajerovi. Trh s francúzskou (troška) čistejšou atmoškou. Kde boli aj kvety, aj ryby, aj  ovocie či zelenina. Kde som lámanou angličtinou zjednávala cenu a jemne sa červenala, keď na mňa začali po francúzsky. Na záver sme si dali cintorín. Nie ten s Edith Piaf, ale ten s večnou divou Dalidou.Viete, Paríž je pre mňa úplne iný, ako som ho ,,poznala“ alebo očakávala. Žiadne sladké rečičky či zasnívané chvíle. Žiadna obrovská romantika. Ale keď som si jedno ráno, kým Miško spal, išla kúpiť šampón, hľadajúc drogériu som sa, (ne)chtiac, stratila. Zadívala som sa na jednu ulicu a len rozmýšľala, či do nej zabočiť. Vtom sa mi prihovoril veľmi pohľadný Parížan. Mal takú šedomodrú, bavlnenú, jemne zanedbane pokrčenú košeľu, veľké kovové okuliare a rozstrapatené kučery. Začal po francúzsky (lebo ako hovorím, viem klamať outfitmi):

     – What are you looking for on this street?

     -I’m searching for drogery market.

     -Drogery market?

     -Yes, it’s market where you can buy shampoo and shower gel and toothbrush, you know.

    -Aaa, we have only markets and one market is right there (ukázal prstom).

    -Oh, thank you.

    -And where are you from?

   -I’m from Slovakia.

   -Ooo, is this your first visit ?

   -Yes, it’s my first visit.

   -A on sa len šarmantne usmial a povedal:

   – So, welcome to Parí, v meste, ktoré je plné mužov, ktorí urobia čokoľvek, len aby som mala svoj šampón.

A taký je pre mňa Paríž. Nezáleží na tom, čo úžasné som tam zažila. Len byť tam je pre mňa úžasné. Ale len preto, že som tam. Že som v Paríži. Že to môžem hovoriť. Aj nahlas. Že si to môžem uvedomovať. Nemá to žiaden iný dôvod. A v tom je čaro Paríža. V Paríži. 

Trocha praktických info:

  • Najideálnejšie vám je kúpiť si 10 lístkov na metro, je to zvýhodnená cena.
  • Vo Francúzsku nie sú drogérie, kozmetika sa nakupuje v marketoch alebo v lekárni.
  • Víno je dobré každé.
  • Požičajte si bicykle a stiahnite si appku, aby ste nehľadali stanicu, tiež si bicykel pred tým skontrolujte, často sa stáva, že má padnutú reťaz alebo zlé koleso.
  • Vajíčka nie sú v chladničke.

 

Ďakujem Miško Belej, že so mnou cestuješ. Fotky sú odomńa a od Miška jendorázovým foťákom.

lydpetrus