Rodinné striebro v Bruseli

Aby som dokázala správne bilancovať rok 2018, musím sa vrátiť až k roku 2017. Tento rok sa totiž niesol mojimi cestami, možno si spomínate, že som si povedala, že každý jeden mesiac strávim mimo Slovenska a aj sa mi to podarilo (až na október, kedy nám so Šimonom choroba prekazila cestu do Belehradu). Tohto roku som navštívila Paríž a chorvátsky Hvar (o ktorom vám tiež napíšem, sľubujem). Cestovanie mi chýba. I keď pri týchto mojich predlžených víkendoch sa možno nedá o nejakom veľkom cestovaní kázať, mne to zatiaľ stačilo. Vypadnúť, zacítiť, vidieť nových iných ľudí, inú módu, kultúru, jedlo, len tak na troška očkom pochopiť a inšpirovať sa, nemusím výlučne zažiť dobrodružstvo, pre mňa je dobrodružstvom už len to, že sa pozerám na nové prostredie a povedzme si otvorene aj to, že letím lietadlom je pre mňa a mojich spolu sediacich velikánske dobrodružstvo.

 

Brusel som vnímala cez frajerov mojich kamarátok. Všetci tam túžili ísť. Asi preto, lebo boli architekti, no popravde Brusel nebol nikdy mojim nejakým veľkým snom (chyba!). Môj frajer síce nie je architekt, ale tiež tam chvíľku študoval a keď mi ukazoval filmy, ktoré tam natočil, začal ma Brusel lákať. Niekedy v lete som spontánne kúpila letenky do Nišu v Srbsku. Sebe Mišovi, Frodovi a Šimonovi. Šimon mi hneď na to volá, že aj on by chcel niekde kúpiť letenky na december. ,,Môžem hocikedy“ – vravím mu. O chvíľu mi prišiel mail o tom, že letíme 1.12. . Vyšla mi slza. Volá mi a ja plačem. Prvého decembra ma totiž Matilda (moja sestra) narodeniny a ja som jej pri narodení sľúbila, že každé narodeniny strávime spolu. Šimon rázne povedal : ,,zavolaj mame, dokúpim dve letenky a pôjdeme všetci.“ A tak som mame volala celý mesiac, kým súhlasila a prvého decembra na Matildine tretie narodeniny sme celá rodina, slovami mojej sestry, leteli lietadielkom vysoko, vysoko.

Ako to pri Ryanar-i väčšinou býva, neletíte priamo do mesta ale za mesto a potom musíte ísť ešte približne hodinku autobusom za skoro 15eur . Niekto nám tvrdil, že taxi by nás vyšlo rovnako, ale taxíky stoja okolo 150eur, len aby ste vedeli. Musím povedať, že sme mali naozaj veľmi krásne AIRBNB link je TU.  Nebolo drahé, bolo úplne v centre a vlastnila ho majiteľka galérie, ktorá bola hneď dole, naozaj vkusne zariadené.

Najprv som si myslela, že tento blog bude plný všelijakých inšpiratívnych tipov, ale teraz som si spomenula, že vďaka tomu, že sme Brusel navštívili v adventnom čase, naše stravovanie prebiehalo hlavne na vianočných trhoch. Wafľa každý deň, čo vám poviem. Čokoládová, jahodová, mandarínková. Klasickí turisti.

Hneď prvý deň sme išli na minivýlet do Brugges. Podľa toho, čo Šimko spomínal je Belgicko krajina, kde viete byť všade vlakom do dvoch hodín a vlaky tam chodia často, do všetkých smerov, takže sme šli hneď do najrozkošnejšej romantiky. Je to v podstate ako také maličké Benátky (veľmi maličké) avšak napráskané turistami. Nenašli sme tam žiadnu slovom žiadnu reštauráciu s normálnym jedlom iným ako grilované kura, keď sme už strácali nádej, objavili sme dievčenskú ružovú kaviareň a dali sme si quiche. Dodnes máme ružu, ktorú mali vo váze.

Keď ste v Bruseli zo všetkého najviac túžite po čokoláde. Nebojte sa, tú dostať kúpiť na každom rohu, v zime aj horúcu čokoládu na paličke. Velikánska čokoládová kocka ponorená do horúceho práve vyšľahaného mlieka. Samozrejme tiež túžite po hranolkách, ako je známe Belgičania vynašli hranolky,  tie síce nedostať na každom rohu, ale keď ich už nájdete sotva budú také ako v Mekáči. Tu hovoríme o velikánskych chrumkavučkých vonavučkých hrubých žltučkých…

Mali sme šťastie pretože práve v tom čase, keď sme tam boli sa konal Brussels Vintage Market, ktorý sa koná každú prvú nedeľu v mesiaci v Starej Tržnici . V decembri sa konal špeciálny vianočný market a všade znela rozmanitá hudba. Od punku, cez country až po vianočné koledy.  Šimon si tam kúpil písací stroj, na ktorom písal celý rok.

Ako praví turisti, sme videli väčšinu bruselských pamiatok ako Grand Place – jedno z najzachovalejších veľkých stredovekých námestí, Bruselské koleso – po našom ruské kolo, Katedrálu svätej Kataríny, kde o múr môžu chlapi čúrať (normálne im tam urobili aj kryty, nech im nevidno zadok na ulicu) a samozrejme cikajúceho chlapca. Na Bruseli je naozaj sympatická ich čúrajúca kultúra. Majú sochu toho chlapca aj psíka a muži čúrajú aj o katedrálu. Ešte by som vám chcela povedať, že cikajúci chlapec, nech vyzerá na googli hocijako veľko je malý. Mňa to dosť prekvapilo. Atomium som naživo nevidela, tak som si to musela takto vynahradiť.

Jeden večer sme si so Šimonkom dali romantické rande a prvý (zatiaľ aj posledný) krát sme sa boli spoločne korčuľovať. Ja korčuľujem približne od dvoch rokov, moje prvé korčule boli ešte také dvojradové, ktoré si pripínate na topánočku, ale odkedy som išla na vysokú, mám pocit, že som korčuľovanie riadne zanedbala a pritom mi to robilo takú radosť. Musela som poletieť do Bruselu, aby som si na korčule našla čas. Verím, že sa mi to podarí napraviť v januári.

Autobus na letisko chodí skoro každú polhodinku. Odporúčam vám však prísť skôr, pretože sa vám môže stať, že sa do neho nepomestíte. Keď sa autobus naplní bez ohľadu na čas kedy mal odísť, odíde. To sa stalo aj nám, hrozilo, že ďalším autobusom nestihneme lietadlo. Celý čas sme boli ako na ihlách, s odbočkou na letisko sme si rozdelili úlohy. Ja beriem kočík a svoj batoh, Šimon berie ostatnú batožinu a mama Matildu. Keď sme si presne definovali plán úteku na letisko a zacítili vôňu čekingu, autobus zaparkoval a Matilda začala vracať. S tým sme nerátali. Utekali sme, čo nám sily stačili. Šimon mal na sebe päť kusov batožiny a bol oblečený celý v čiernom , preto ho asi upodozrievali a zavolali na špeciálnu kontrolu. Myslela som, že sa rozplačem. Na naše šťastie lietadlá v zime často meškajú a my sme všetko šťastne stihli.

Veľmi veľa ľudí sa čudovalo, že ideme na rodinný výlet do Bruselu a ešte s dieťaťom. Prečo nejdeme napríklad do Paríža, Ríma alebo nejakej ,,známejšej“ metropoly. Brusel je však čarovné, pre mňa veľmi pokojné a zaujímavé miesto a som veľmi rada, že nás tam Šimon zobral, napokon tomuto nápadu sa nečudovali len tí, ktorí tam už boli, tí vedia.

Jediné čo ma troška mrzí, Matilde sme neurobili viac detského programu, to ti sľubujem nabudúce.

 

Rodinné striebro samoty

(Šimko o Bruseli)

 

Brusel som si vysníval ako svoj vlastný priestor. Nakoľko pochádzam z veľkej rodiny a rád sa obklopujem ľuďmi, v tomto som dosníval až po dlhých 22 rokoch. Na laboratórium či ateliér samého seba som sa nesmierne tešil. Neznámo a ja pol roka s ním, vlastne sám. Vlastne nanovo so sebou spolu s neznámymi a Neznámom. Pri návrate v polovici študijného pobytu, na Vianoce mi, dnes už nebohá babinka podarovala obrovský dar. Vraj aj dedo bol v Bruseli. Tu mi vraví, choď do skrine na poschodí a tam hľadaj vrece s dedovými filmami. Aha, poklad! Rodinné strieborné plátno, vskutku bohatý archív. Takže okrem toho, že sa otvorila truhlica rodinnej histórie, čo zamestnalo moju filmárčinu na niekoľko ďalších rokov, zisťujem, že som v tomto šedivom meste presne 50 rokov po dedovi. Mimochodom, na to, že je to mesto, ktoré byrokraticky združuje všetky národy Európy je nadmieru šedivé, no básnik by povedal že možno neukazuje všetky farby navonok a jeho pulz sa javí strieborným, ako rieka z tekutého striebra. Tu som sa vlastne naučil obliekať si šedú. Nevedno prečo ale odpoveď na básnickú otázku by mohla znieť, pomaly miznúť, či objavovať sa, samého seba a objavovať kúzlo prechodu od samoty k osamelosti.  Po troch mesiacoch pešovania mestom, krajinou, spoznávania kaviarní a samoty na papieri a fotkách mi dvanásť minút dedovho osemmilimetrového filmu zmenilo plány o tápaní. Taký domáci turista hľadajúci seba, nachádzajúci iba deda v odraze okna a množstvo prchavých momentov prítomnosti. Tu odrazu som akoby vedel, kadiaľ mám blúdiť. Po celkom náročnom štúdiu v Bratislave, kedy som sa nevedel skoncentrovať som napokon nakrútil film : Starý otec, turisti a ja v Bruseli.

 

Skoro desať rokov som sníval o návrate do Bruselu, k rodisku mojej lásky ku striebru samoty. Nevedel som, že sa tak stane s mojou novou rodinou. Sám so sebou a s mestom som napokon strávil len zopár minút v mojom milovanom Monku, s novým strojom a jedným pressom ktoré mi vtedy servírovali ako štamgastovi, hneď po tom ako som sa usadil v kaviarňopivárni. Pána od vedľajšieho stola zvuk oranžového stroja zaujal a ja hrdo odpovedám, že píšem básne na želanie. Aha -tak mi na um príde, že tie hodiny, čo som tu mohol presedieť sám s papierom môžu dnes za to, že ma písmo k sebe pritiahlo bytostným spôsobom. Lenže skutočný moment vďaky sa prejavil až po návrate domov.  Výlet s Lyduškinou rodinou prelomil ľady a ja si vravím, keď som zvládol tri ženy, môžem mať rodinu. A tak som Lýdiu miesto prekvapka na Mikuláša, požiadal o ruku. Veru, som zvedavý akéže to striebro po 50 rokoch vyloví náš vnuk z truhlice.

 

Všetky fotky sme odfotili na jednorázový foťák. Ten fotí dobre len na dennom svetle, Brusel je strieborný. 

Čítaj ma viac:

lydpetrus