Bez hanby!

Je nedeľa, 19. november 2017, 15:57. Sedím vo vlaku smerom do Košíc. Do taxíka som nastúpila o 15:44. Pre poriadok: nastupovala som tak, že nie barz blízko stanice. Keď som sa na poslednej červenej pred stanicou (o 15:49) pokojným hlasom spýtala, či by som už teraz nemohla zaplatiť, lebo vlak mi ide o 15:51 a taxikár nervózne povedal: „Dzivče, ta šak ja aj 5 minut na ce čekal,“ uvedomila som si, že som sa asi teda nezmenila, len okolnosti sú iné.Dnes sa celý deň hádam. Najprv s mamou kvôli Bruselu a Matildinej bunde, potom s Babuľou, lebo ma nepočúvala, keď som jej hovorila, ako som sa hádala s mamou, potom so Šimonom po telefóne kvôli poriadku a nakoniec s Omkou za to, že mi chcela zabaliť hrozno, ale ja som chcela, aby mi zabalila orechy. Lebo Šimon má rád orechy a hrozno sa popučí. Keď si to takto zrekapitulujem, sú to hádky milé, ale ja som aj kričala.Celú tú jazdu taxíkom, keď som mala byť nervózna, či stihnem vlak, som bola smutná, že kričím na svoju rodinu. Celú tú jazdu taxíkom, kedy som mala byť nervózna, či stihnem vlak, som bola nervózna z toho, kedy som sa tak zmenila alebo čo sa vlastne stalo. Lebo mohlo sa stať aj to, že som teraz taká, že ma štvú iné veci a zlíznu si to tí, ktorí za to nemôžu, lebo na nich sa kričať môže, lebo ma nevyhodia… neviem.Na zákrute za mostom mi napadlo, že vlastne ja tu stále tak naznačujem, akého som mala bývalého frajera. Ako som si vďaka nemu prestala vo veľa veciach veriť, ako sa mi smial, keď som bola chorá, ako na mňa nebral ohľad. Ale tento rakúsky frajer mi dal na veľa vecí iný pohľad. Napríklad na zamestnávateľa, na moje práva a tak.Možno je to tým, že som z mesta, kde je fakt veľká nezamestnanosť. Niekedy by som chcela urobiť v Michalovciach takú revolúciu a vysvetliť ľuďom, že nie sú otroci. Že áno, nežijeme v ľahkej dobe, ale v Bratislave abo v Prahe abo v Nemecku to je iné. Ale ja to tak neviem, lebo ja to len viete… cítim.Odmalička som bola vychovávaná tak, že do školy nemôžem nosiť rozpustené vlasy, že do kostola rifle nepatria a k lekárovi sa oblečú najlepšie šaty. Že svoje zamestnanie si človek musí vážiť. A máme byť radi, že máme prácu. A keď sa nám niečo nepáči, tak môžeme byť radi, že sa nám niečo nepáči, lebo niekto robotu nemá a tiež by chcel, aby sa mu niečo nepáčilo.A tak si spomínam, ako som robila v H&M-ku niekedy aj po smene a meškala som do školy, ako som si hovorila, že po nočnej zvládnem ísť na skúšku do divadla, ako som raz nešla na konkurz k mojej najobľúbenejšej Julke Rázusovej, lebo som sa hanbila opýtať manažéra, lebo už týždeň predtým som bola načierno na castingu do reklamy HP. A viem, že teraz (aj vďaka rakúskemu prístupu) by sa mi to nestalo. Aj keď stále mám trocha stres vypýtať si dovolenku alebo zvýšenie platu či honoráru (i keď si myslím, že som toho hodná), ale zase viem, kde je moja hranica.Spomínam si, ako moja spolubývajúca bola na pohotovosti, lebo už bola naozaj veľmi chorá a lekárka sa nahnevala, prečo prišla až tak neskoro. Opýtala sa jej, koľko zarába, keď sú jej tie peniaze prednejšie ako jej zdravie.

S dievčatami z divadla sme sa zase bavili o tom, kde je hranica, kedy môžeš povedať, že si chorá a že nemôžeš prísť na predstavenie alebo točenie, keď je od teba závislý celý štáb.

Moja kamarátka z Berlína si zase zobrala týždeň voľno pre psychické zdravie, že si potrebuje oddýchnuť a usporiadať myšlienky.

No a nehovoriac o tom, že u nás v práci je úplne normálne, ak napíšete na spoločný mail, že sorry, mám krámy, bolí ma brucho. A je úplne normálne aj to, že šéfka mi so smajlíkmi popraje veľa síl. Na jednej strane dream job, na druhej strane je to niečo, čo by malo byť úplne normálne.Týmto nechcem povedať, aby si ľudia nevážili prácu, ale nemyslím si, že zmysel práce je udržať si prácu. Zmysel práce je skôr vykonávať prácu s tým, že keď ju robíte dobre, tak si ju udržíte. Ale treba aj nebáť sa hovoriť o svojej nespokojnosti (milujem komunikačné meetingy).

Hlavne chcem povedať, že ak som hovorila veľa zlých vecí na toho môjho bývalého frajera, tak to nie je tak, že on by bol zlý alebo že ja by som si o ňom myslela niečo zlé. Som mu vďačná za to, že viem odmietnuť kšeft za málo peňazí a veľa roboty. Že viem odmietnuť aj kšeft za viac peňazí, ak je príliš podradný. Že viem urobiť aj podradný kšeft za veľa peňazí, ak viem, že som práve zaplatila za zubára toľko, ako za letenku do New Yorku. Celkovo som mu vďačná za to, že si skrátka viem povedať, keď niečo chcem alebo nechcem.

Keď som prišla do tohto vlaku, ktorý som stihla (aj napriek tomu, že v to taxikár neveril), hneď pri prvom kupé som videla, že je na sedadle kabelka. Polica hore bola, samozrejme, voľná. Tak som otvorila dvere a s úsmevom som sa spýtala, či je tu voľné. Aj za to som mu vďačná.

 

Idem do Bratislavy. Najbližšie dva týždne mám najviac práce, koľko som za tento rok mala, plus predpremiérový, predcestovný, predkrámový stres. A ešte k tomu musím zajtra požiadať o dovolenku. Držte mi palce, mám vás rada!

 

Za fotky vrľmi ďakujem úžasnej Chiare Rendekovej, jej instagram nájdete TU.

Zároveň takto štartujeme novú éru blogu s rôznymi fotografmi.

Ďakujem za pomoc milý Dávid Sivák a za edit Radka Komžíková.

Nohavice: Levi’s ZOOT.sk

Čiapka: Tiger

blúzka: od babky

bunda: vintage

sukňa: H&M

 

Čítaj ma viac:

lydpetrus