Autobus č. 6

Ako študent som sa vracala domov približne každý mesiac a pol. Prvé roky som so sebou vláčila hromadu šiat na pranie – to som ešte z nejakej neznámej príčiny neobjavila na intrákoch práčku. Michalovce zbožňujem, vždy som ich. Kamaráti s ktorými dospievam, bary v ktorých som sa prvýkrát opila a zaľúbila, staré lásky, zvyky, ceny. Otvorené srdce, úprimnosť a láska. Prostorekosť od ktorej chceš ujsť čo najďalej, no nedá sa navždy. Som z Michaloviec a som na to hrdá. Čo hrdá, tento fakt, velebím, hladkám a vzdávam mu hold. Vďačím mu za veľa. Za ľudí, ktorí sú so mnou nejako spätí nech sa pohnem kamkoľvek a za ľahkosť. Vždy keď navštívim Michalovce, prefackajú ma. Normálne bim-bam, ľavá- pravá s výkrikom: Spamätaj sa! Nelietaj, stoj a ži dobro!

Včera mala Omka narodeniny a dnes bol ťažký deň. Toto sú tie chvíle, keď túžim po anonymnom blogu, kde by som písala aj tie najintímnejšie záležitosti, len aby som sa z nich nezbláznila. Na to, že som magnet na absurdné situácie som si zvykla. Lepšie povedané, keď som ich chvíľu nezažívala, zľakla som sa. Ale to aké ,,náhodozázraky“ sa mi vedia diať v dobrom. Také sa mi vedia diať aj v zlom. Napríklad, keď idete na mestský úrad, po smrti pradeda prepísať KO na svoju prababku a stretnete otca svojej sestry, ktorého neznášate a nevideli ste ho odkedy tá sestra bola ešte v brušku. Akoby to už i tak nebolo celé ťažké a boľavé.

A keď som to všetko vybavila, a keď som sa išla pozrieť na nový náhrobný kameň, a keď som zaniesla prababke polievku, a keď som si kúpila medzizubné kefky, prišla som domov a neplakala som.

Pobalila som sa, zobrala som mame takú taštičku, ktorú som videla v COS-e, navarila som si cícer a utekala som na autobus č. 6 . Autobusom č. 6 som každé ráno chodievala do školy na druhý koniec mesta. Veľmi rada ním preto jazdím aj teraz. Michalovské MHD sú iné ako tie bratislavské. Nastupuje sa prednými dverami, kupuje sa lístok u šoféra a vystupuje len zadnými. Autobus č. 6 mal ísť o 14:31 . Keď bolo 14:32 bola som vo výťahu, zahrešila som. Vyšla som z bytovky, zabočila za roh a uvidela ako autobus č. 6 zatvára dvere.

Bežala som mávajúc rukami nad hlavou a kričiac : STOJTE!

Šofér sa usmial a otvoril dvere. V tom som si uvedomila, že nemám so sebou žiadnu hotovosť. Ruky som znížila na úroveň hlavy a zahanbene hovorila : Nejdem, nejdem, prepáčte, ja nemám hotovosť, nemám hotovosť.

Šofér sa zasmial a mávol nech nastúpim.

Slzy na kraji. Zaplatila som granátovým jablkom.

Ako veno na svadbu som dostala od Babuli sadu hrncov, ktoré zhromažďovala už niekoľko rokov. Sú tej istej značky a pravidelne každých pár mesiacov mi jeden dokúpila. Každú návštevu si so sebou vezmem jeden. Dnes som si vzala parný hrniec.

Na stanici v Michalovciach ma čakal Radko, aby sme boli spolu 20 minút, vypili si sódu a malé pivo a povedali si ako sa máme. Na stanici v Košiciach, kde prestupujem ma čakal Bandy, aby sme boli spolu 2,5 minúty a objali sa.

Ja: – Omka, včera som sa o teba bála

Omka: – Vieš, ja som mala troška vypité

Ja: – Viem, ale jemne si to prehnala

Omka: – Daj mi pokoj 85 rokov mám len raz za život

Ja: – Ale ty nemáš 85 ale 83

Omka: – Čo? Ja mám 85!

Ja: – Omka, ale veď ty si tridsaťpäťka ročník, je rok 2018. 2018 mínus 1935 je 83

Omka: – Naozaj 83?

Ja: – Hej! To znamená, že o dva roky sa tiež tak opiješ?

A potom sme sa smiali.

Dovidenia Michalovce! Dajte mi pozor na dievčatá.

PS Fotku odfotila moja mama z nášho balkóna. Myslím si, že my bývame tam kde bývame len kvôli tomu výhľadu. Myslím si, že moja mama má veľmi rada výhľady a mala by ich fotiť. Myslím si, že moja mama toto číta.

Čítaj ma viac:

lydpetrus