Všetko bude úžasné !

Prvýkrát v živote som sa opila, keď som mala 12 rokov. Bola som vtedy v astronomickom tábore a napila som sa z Alpy. Akože neviem isto, či sa to dá považovať za opitie, ale pamätám si, že som veľmi chcela vracať, lebo som to videla vo filmoch, ale vôbec mi nebolo treba. Vlastne som sa z tej Alpy aj bála napiť poriadne. Ešte si pamätám, že chlapci urobili taký akože vstupný rituál do ich bandy s tematickým názvom, ktorý som zabudla. Zaviazali mi oči, zobrali moju ruku a prsty mi treli o niečo slizké. Keď vydržím, tak budem patriť medzi nich. Vydržala som. Nakoniec vysvitlo, že to je len namydlené predlaktie. V astronomickom tábore som sa naučila naozaj veľa. Aj o hviezdach. A je mi fakt veľmi ľúto, že som už všetko zabudla.Potom také reálne opitie bolo rok po astronomickom tábore. Dostali sme vysvedčenia a šli sme si so spolužiakmi sadnúť do parku Kerta pri Laborci, kde sme pili slivovicu. To som už vracať nechcela, ale vracala som. Šli sme potom k Monikinej mame, ktorá nám urobila šunkové rolky a povedala, že slivovica je ťažká na srdiečko. Odvtedy slivovicu nepijem. Hruškovicu zase nepijem, odkedy som vypila 12 hrušiek s kapelou Smola a Hrušky.Počas strednej som si toho odpila celkom dosť. Povedzme si rovno, že som z Michaloviec, pivo málokde stojí nad euro a máme vychýrený podnik, kde je fínska vodka za euro – všetky druhy. Za alkohol a za vstupy na párty (vtedy sa to volalo diskotéka) som platila málokedy. Napríklad na Motel Kamenec som vedela vkĺznuť bez toho, aby si to niekto všimol. Alebo som si pásku prilepila žuvačkou a pečiatku som otlačila slinami. Mojím rituálom bolo hľadanie drobných pod barom. Vždy som tam našla spadnuté euríčka. Bežne som dopíjala, čo som našla na stole, alebo som sa pripojila k niekomu, kto mal fľašu. V tom spočíva výhoda toho, že nemáte žiadnu partiu. Na väčšinu diskoték vo svojom živote som išla buď sama, alebo v spoločnosti väčšej skupinky, prípadne kamarátky, s ktorou sme sa rozdelili, lebo každá si riešila svoje. Čúrať som chodila zásadne na pánske záchody, lebo tam nebol rad. Na dámske som chodila len popíjať z fľaše, ktorú som mala ukrytú v kabelke.Keď som prišla na vysokú školu a zažila som slobodu bez večierky s „vlastnými“ peniazmi, na piatku nezáležalo. Ale všetko, čo som sa naučila o low cost živote, som smelo využívala v KC Dunaj. Plus bonus – vratné poháre!  Alkohol bol teda moja súčasť spojená s Michalovcami, s východom, s umeleckou školou.

Ale nikdy som nemala pocit, že by som mu nejako podľahla. Vlastne som ani nerozumela tomu alkoholizmu. Veď sranda, nie? Vypijeme, potancujeme, žijeme, zabávame sa. Mladí sme!Skončilo to niekedy v piatom ročníku na vysokej. Pracovala som, študovala, hrávala a vôbec neoddychovala. Piť sa mi už nechcelo. Dni mi končili príliš neskoro a začínali príliš skoro na to, aby som ich trávila niekde v meste nad zbytočnými rečami a zážitkami.

Neskôr som zistila, že toto opovrhnutie nad alkoholovou zábavou vyplývalo len z mojej frustrácie. Alkohol mi začal robiť zle. Keď som sa pripila, bola som smutná. Nie z toho, že som sa pripila, ale z toho, že sa mi vynorili potláčané smutné myšlienky. Nebola som však tak pekne smutná. Bola som na strach smutná.  Na párty chodím len občas. V minulosti som si chodievala na párty hľadať frajera. Teraz ho mám, tak tie párty večery stratili svoje kúzlo. Ilúziu pridanej hodnoty.

Mala by som sem napísať niečo edukatívne. Že trebárs… alkohol až od osemnástich. Ale čo vám tu budem dávať pokrytecké rozumy, keď sama som na osemnástku nečakala. A som aj rada. Moja spolužiačka, ktorá nikdy v živote nepila, sa na našej stužkovej opila tak, že celý večer prespala / prevracala/ presmutnela. Mne sa to nestalo, lebo som už poznala svoje limity.Alkohol je sila. Naozaj sila. Je neuveriteľné, ako vám pohárik niečoho vie dokonale zdvihnúť náladu alebo vás vie dokonale rozosmutniť. V druhom ročníku na vysokej som účinkovala v takom projekte Hudobnej fakulty. Mala som spievať operu. Experimentálnu operu, samozrejme. Kričať po miestnosti plnej uznávaných virtuózov solmizačné slabiky a vety rôzneho charakteru za sprievodu siedmich hudobných nástrojov. Spotené ruky, roztrasené nohy. Išla som do Basy – podniku v škole, kde som stretla Samuela. Vravím, že si asi musím dať Fernet, musím si dať pohárik, aby som sa uvoľnila, lebo to nezvládnem. On sa na mňa pozrel a povedal: „Nepi. Zvládni to triezva, sústredená, vedomá toho, čo budeš robiť“. Samuel si na to možno už ani nespomenie, ale ja vďaka tejto vete nikdy nepijem pred predstavením (teda snažím sa). Odvtedy viem, že aj tým najťažším rolám sa musím postaviť s triezvou hlavou a posunie ma to oveľa ďalej. A posuniem to oveľa ďalej.

Viem, že ľudia sú všelijakí a každý má rád niečo iné, no veľmi ma mrzí, keď vidím mojich blízkych ľudí každý deň piť. Veľmi ma to bolí. Lebo kedysi to bola zábava – ráno vstať, otvoriť si na intráku Jahodu Jelínek a čítať si Bukowského, ale veď už sme vyrástli, nie? Už to prestáva byť sranda, už to začína byť deň. A deň nie je len sranda predsa.Za posledné roky by som vedela spočítať dobré párty na prstoch jednej ruky. Fakt. Och, až mi je smutno. Ale je to tak. Starnem, dospievam, dozrievam, ale oveľa radšej som večer doma a pozerám seriál, alebo si užívam tichý večer. Keď však so Šimonom niekde ideme, tak tam ideme naozaj. Tematicky sa oblečieme, väčšinou sa doladíme, dopredu si povieme, čo budeme piť – lebo veď v našom veku sa už nemieša. A tancujeme. Tancujeme tak, ako som vždy snívala, že so svojím mužom tancovať budem. Vysoko.

Preto som mega rada, že v piatok 18. 5. 2018 bude na Riva bar & Bistro párty EVERYTHING IS AMAZING, kde pôjdeme v jasnom dresscode s jediným cieľom – mať sa úžasne.

Foto : Chiara Rendeková

Styling: Dávid Sivák a Lýdia

Edit: Radka Komžíková

 

Čítaj ma viac:

lydpetrus