A predsa sa vydala!

Je prvý deň v roku a ja rovnako ako mnohí z vás premýšľam, čo mi minulý rok dal, vzal, alebo čím ma len tak pohladil bez toho aby si ma všimol. Pôvodne som si myslela, že napíšem môj klasický  spomienkový článok s predsavzatiami na tento rok, ale myslím, že som vám i sebe niečo dlžná. Náš svadobný deň! Teda dva naše svadobné dni. Rada by som to mala niekde spísané, aby sme sa o dvadsať rokov so Šimonom nehádali, ako to vlastne bolo. Takže, bolo to takto:

 

Dovolenka na Hvare. Uvažovala som nad tým, či mám Hvar ospevovať už v tomto článku, ale rozhodla som sa pre samostatný. V skratke len, Hvar je sila, krása, romantika a povedala by som, že aj troška mágia, taká dobrá, taká, že sa tam dejú veci.

So Šimonom sme boli súčasťou dvadsaťčlennej partie kamarátov. Kamarátov známych, od nás troška starších, rodinných, dospelých. Rozumej, volali nás ,,deti“.

Jeden deň sa organizoval výlet loďou. Na lodi plaviacej sa po mori som bola prvý krát, ak nerátam trajekt. Chvíľu sme išli na motor, chvíľu na plachty. Jedli sme, kotvili v zátokách, skákali do mora. Ja nie, lebo ja sa bojím žralokov (brutálne).

Kapitánom lode bol Igor Pap, človek ktorý okrem iného objavil jednu z najväčších jaskýň na Slovensku, Mesačný tieň a preteká v paraglaidingu, slovom, slovenský dobrodruh. Večer na pive, už na pevnine nám Igor rozprával o jaskyniach, o pocite ,,len tak visieť v tme“,aké je zacítiť pôdu po šiestich dňoch hlboko pod zemou, ako objavil jaskyňu po piatich rokoch hľadania, len tak na lúke, aké je to liezť po skalách, lietať, plaviť sa po mori a my sme boli z toho, no my sme z toho mali otvorené ústa ( a to nie len preto, že nimi dýcham) . Zrazu sa Šimon opýtal, či ako kapitán môže oddávať a on že hej. Pozreli sme sa na seba a rozhodli sme sa, že ideme na výlet loďou aj zajtra..

Plánované – neplánované, boli sme zasnúbení už od decembra, tak čo. Vždy, keď som si predstavovala svoju svadbu, videla som sa v obrovských šatách v kostole preplnenom ľuďmi. S velikánskou tortou a chaosom. Ale to bola moja svadba, táto bola naša. Samozrejme, tento spontánny nápad som odobrila, až keď som si v hlave premyslela outfit.

 

Moja ideálna rozlúčka so slobodou by mala byť partia ohovárajúcich a na mužov sa sťažujúcich žien, ktoré plačú, vyzlečú sa dohola a poskáču do jazera. Nemôžem vám úplne do detailov popísať čo sa presne dialo, poviem vám len dve veci :

  1. dobre že sme sa po ceste do chorvátska zastavili v Taliansku kúpiť prosecco.
  2. do mora sme neskočili, lebo sa bojím žralokov

Vstávali sme ráno o siedmej a išli sme na námornícky úrad vybaviť papiere. Začudovaná pani nechápala, čo sa deje len vyľakane povedala, že to sa nedá, lebo u nich sa nikto takto ešte nebral a vôbec, u nich sa dávno nikto nebral na úrade, všetci sa berú v cerkvi. Buď všetko zrušíme, výlet, outfit, obrad, alebo si povieme, že toto je naozaj a papier môžeme podpísať hocikde. Utekali sme nakúpiť hostinu a obrúčky.

Ani jedno zlatníctvo na ostrove. Všetci nás posielali na Brač. V tento deň, 2.8.2018 mala pôvodne zarezervovaný výlet na lodi sympatická česká rodinka. Manželia a tri krásne deti vo veku 17, 11 a 5 rokov.  Povedali, že im to nevadí a že sa na svadbu tešia. 

Najprv bol cieľ obrúčky, hneď na to aj ryža. Plavili sme sa na Brač, poslali nás na druhú stranu ostrova, odtiaľ nás poslali na úplne iný ostrov a v tom Šimon povedal : ,,čo keby sme si odrezali toto námornícke lanko?“ A Igor na to: ,,Môžete, ale zaviažte si to námorníckym uzlom. Ten ti udrží aj Titanic keď ho zaviažeš o pevný bod. To je symbolika.“ A tak sme sa celú cestu na striedačku smiali, písali si sľuby, učili sa ich naspamäť, varili svadobný obed – zemiakové placky a skúšali viazať námornícke uzle. V najkrajšej zátoke Rosalia ulovila mušľu a so všetkými deťmi  sme nazbierali kvety do svadobnej kytice. Keďže všetci súrodenci chodili do Waldorfskej školy, tie kvety poznali po mene (skoro som odpadla!) .

 

Potom sa to stalo, niekde medzi Hvarom a Bračom, za plavby do stredu mora, kde sme túžili mať obrad sa z oboch strán, vynorilo stádo delfínov. Blízko nás aj s ich deťmi, videli sme úplne maličké mláďatko delfína! V náš svadobný deň! V Chorvátsku!  To je ten moment, ktorý pozná každá nevesta. Si presvedčená, si! Ale niekde v hlave, úplne vzadu čakáš znamenie, ktoré by ti len tak jemnučko potvrdilo, že robíš dobre, že je to on. Niekomu stačí silné objatie, vrúcny pohľad do očí, iná potrebuje stádo delfínov, aby konečne prestala pochybovať, všakhej (práve som si trikrát kýchla, prisahám).

Odkedy som v sebe objavila schopnosť aspoň jemne režírovať, túžila som o zrežírovaní si vlastnej svadby. Preto som vo veciach mala jasno. Dávno sme sa so Šimonom bavili o piesni na náš prvý svadobný tanec. No úplne sme zabudli na pieseň s ktorou prídem k oltáru v podobe sťažňa.

Ja: Šimon, my nemáme žiadnu pieseň!

Česká mamka: Ja něco v telefonu mám.

Ja: Šimon, to nemáme žiaden obľúbený slaďák?

Šimon: Nechaj ju, nech vyberie.

Česká mamka: Ja mám spoustu hezkých písniček.

Ja: Tak si dajme niečo trápne, napríklad Enrique Iglesiasa, Ramazzotiho alebo čo

Šimon : Lýdia! Nechaj ju, nech nám pustí, čo má!

 

Česká mamka pustila, pozreli sme sa so Šimonom na seba a začali sme do sekundy revať. Normálne, až tak s takým prerušovaným nádychom a česká mamka len : ,,Znáte ji? Znáte film Píseň moře?“ A my ten film naozaj známe, pretože tri mesiace dozadu sme si ho pozreli, plakali, celý deň si púšťali tú pieseň a večer som Šimonovi pošepkala, žeby som chcela, aby ma tá pieseň priviedla k oltáru. Verte, neverte hovorím, Hvar is magic.

Jediný, kto vedel o tejto svadbe bol Boris Hanečka, vďaka mojej sms v znení: ,,Vždy som túžila mať na svojej svadbe šaty od teba ale vydávam sa o pol hodinu, mám na sebe negližé z Oriflame a namiesto závoja na hlave moskytieru.“

 

V bohatstve aj v chudobe, v šťastí aj v nešťastí, v dobrom aj v zlom , navždy. S námorníckym lankom, s moskytierou, s kus-kusom namiesto ryže. More bolo pokojné, západ slnka búrlivý. Jeden by povedal, že vysoká škola gýču. Určite si myslíte, že hneď po obrade sme skočili do mora a tešili sa, no, nie som sprostá, keď sú v Chorvátsku delfíny, isto tam sú aj žraloky.

 

A keď sme priplávali do prístavu, nebo bolo ružové, more bolo ružové, skaly boli ružové a z mobilu českej mamičky náhodne hrala pieseň od ZAZ – La vien rose.

Na druhý deň ráno sme to oznámili našej najbližšej rodine.

 

O pár dní na to sme naplánovali svadbu v Michalovciach. Cesta nočákom, len my a naši svedkovia. Vlak meškal 3,5 hodiny a my sme skoro nestihli svadbu. Bolo 12:00 a všetky tri zlatníctva v Michalovciach mali od dvanástej do jednej obednú prestávku.

Našťastie Mgr. art pred menom pani matrikárke ozrejmilo čo sme vlastne zač a na to, že naše obrúčky sú námornícke lanká a chceli by sme ich priniesť v mušli povedala: ,,to je tá vaša improvizácia“ .

 

Po obrade, sme išli k Omke, ktorá urobila holubky. Namiesto koláčov zmrzlina z Pasáže, photoshooting na Šírave, langoše a všetky kolotoče ktoré boli na Kamenci. Čepčenie som mala na Labutiach. Na záver svadobného dňa sme išli stopom na chatu do Klokočova, kde nebolo totálne nič, len jedna fľaša Napoleonky, ktorú mala Babuľa prichystanú pre robotníkov, ktorý jej mali v pondelok robiť strechu. 

 

Takéto svadby sme mali. Skromné ale hojné na zážitky.

Ešte by som vám chcela interpretovať rozhovor s pani kvetinárkou z michalovského kvetinárstva.

Kvetinárka: – Pomôžem vám?

Ja: – Viete čo, pozerám si kvety na svadobnú kyticu

Kvetinárka: – A kedy má byť hotová?

Ja: – Hneď teraz

Kvetinárka: – Ta čo ste, to svadobné kytice na objednávky len

Ja: – Ale ja nechcem normálnu svadobnú kyticu

Kvetinárka: – No šak vám hovorím, že svadobné kytice len na objednávky, my už máme na október objednávky na svadobné kytice

Ja: – Ale ja naozaj nechcem klasickú svadobnú kyticu, rozmýšľam nad ľaliou alebo karafiátom

Kvetinárka: – My viete koľko máme roboty, to nejde vám teraz urobiť svadobnú kyticu, čo si myslíte, ona chce teraz hneď svadobnú kyticu!!

Ja: – Prosím vás, volajme to len kytica a zoberiem si týchto 5 karafiátov

Kvetinárka: – No, volajte to jak chcete ale svadobná kytica sa objednáva aspoň mesiac dopredu

A potom sme s Laurou pri pokladni zbadali Harmanček a vedela som, že to je tá moja pravá svadobná kytica a kvetinárka sa pousmiala a nejako ma takú zobrala.

 

Šimon mi v máji oznámil, žeby chcel svadbu tohto roku v lete a mne sa zrazu začalo ťažšie dýchať. Nevedela som si predstaviť, všetko tak narýchlo zorganizované, nakúpené, pozvané, lebo som na chvíľu zabudla, že to akú chcem mať svadbu, nie je to isté ako to, ako musím mať svadbu. Keď videla moju svadobnú kyticu moja prababka Omka povedala :

,,Ta ja mi ci chcela kupic veľku svadobnu kyticu a na – rumanec maš“ a potom sme sa smiali a opili.

 

Ďakujem vám rodina moja, kamaráti moji, že nás beriete takých akí sme a podporujete nás v našich nápadoch. Sľubujem, že sa nadovšetko budem snažiť podporovať aj ja vás vo všetkom čo si zaumienite( pokiaľ to samozrejme nebude úplne mimo) .

PS Svadba na lodi je naozaj možná aj oficiálne se vším všudy, ale len v medzinárodných vodách čo znamená niekoľko míľ od brehu a v núdzovom prípade. A však naša svadba je zaznamenaná aj v lodnom denníku a viete ako sa hovorí, čo je v lodnom denníku, to platí!

PS 2 prepáčte, že sme nikoho na svadbu nepozvali, ale nebojte sa bude ešte tretia !

PF2019 Prajeme rok plný lásky, lebo to je najsilnejšia sila vo vesmíre, hneď po elektromagnetickej.

 

Za chorvátske foto srdečne ďakujeme svadobčanom z lode,

Za michalovské foto, najlepšej svadobnej fotografke Lene Luge  <3

 

Čítaj ma viac:

lydpetrus