Sme v tom spolu!

Keď som bola na vysokej škole, bývala som v prekrásnom byte na Zochovej s takou Kajou, ktorá študovala psychológiu. Raz prišla domov a dávala mi cvičenia na predstavivosť, ktoré sa v ten deň naučili (také tie, že keď nakreslíte strom, tak podľa toho, ako ho vidíte, budete vedieť, aký ste človek, chápete). 

No a bolo tam aj také cvičenie, že som si mala predstaviť búrku. Predstavila som si, ako stojím uprostred púšte, veľmi sa bojím a v diaľke vidím také čierne nebo (bože, úplne si to pamätám!), plno bleskov, niečo ako minitornádo, ktoré sa približuje a ja sa strašne bojím. Kaja povedala, že tá búrka je problém, hádka, konflikt alebočo a keďže to vidím v diaľke, ako sa to približuje, to znamená, že problémy odsúvam bokom. Že napríklad ona, keď si mala predstaviť búrku, videla taký letný dážď, v ktorom tancovala, lebo sa konfliktov nebojí, no ja s nimi mám zjavný problém.

Potláčam a vybuchujem. Neviem presne. odkedy to mám, lebo teraz vediem trošička dvojitý život. Teda asi nie dvojitý, podstata je v tom, že svoj život neberiem ako celok, ale ako dve veľké obdobia. Vysvetlím, no najprv musím povedať, že nikdy, nikdy ale naozaj nikdy nebolo mojím primárnym cieľom niekomu ublížiť. Toto je problém, o ktorom z nejakého morálneho hľadiska nemôžem hovoriť do detailov. Hlavne kvôli tomu, že môj bývalý frajer nebol idiot. (A to si ani neviete predstaviť, koľkokrát som si želala, aby ním bol, lebo by mi to prišlo ľahšie).  

Delím svoj život na obdobie pred tým, ako som ho spoznala a po tom, ako som ho spoznala. Na to pred tým si až tak nespomínam. Nepamätám si, či som niečo potláčala dlhodobo alebo som hneď vybuchovala, len si spomínam, že som sa tak nekontrolovala. Že som nespúšťala nejakú pasívnu agresivitu, ale kričala som. Že som neplakala potichučky v kútiku, ale nahlas pred všetkými a poriadne! A bolo mi lepšie. Pamätám sa, že som bola veľmi emotívna a všetci o tom vedeli. Oveľa viac som pila a alkoholu som sa nebála, veľa som cestovala aj sama, aj stopom, strihala som si vlasy nožnicami na nechty, spoliehala som sa len na seba a nemala som toľko paranojí.

Ja som sa totiž pomýlila. Bolelo to, ale momentálne to považujem za najlepšie, čo sa mi mohlo stať (šak čo iné mi ostáva, nie?). No na rovinu (teda, len takú rovinku, pri všetkej láske, v ktorú mám nádej, že bola skutočná). Jednoducho som si nevšimla, že to, čo nazývam šťastie, je len nejaká predstava šťastia. Ach, unavuje ma hovoriť takto nekonkrétne, ale nepríde mi vhodné popisovať rôzne situácie. Vlastne sú to len také maličkosti, kedy som sa skrátka nejako nestretla s pochopením. Vyzdvihnem aspoň jednu.

Mala som štátnice. Nervy, stres, strach. Ešte som si aj vytiahla nejakú otázku, ktorú som len tak odtipovala. Ale spravila som to. Ako prvému som volala frajerovi, ktorý pokojným hlasom povedal niečo v zmysle: „No super.“ Všetci moji spolužiaci išli niekde (ani neviem kde) oslavovať, piť a tešiť sa. Môj frajer mi povedal, že práve ide presádzať paradajky na záhradu, nech idem s ním. A tak som teda došla. V silonkách a elegantných šatách, ktoré boli troška kratšie, ako sa na moje veľké nohy patrí, som prišla k nemu na mobilnú záhradu, prezliekla som sa do teplákov a starého deravého trička a presádzala som paradajky. Tešila som sa, aké je to úžasné a krásne, že je pekný deň a ja môžem presádzať so svojím frajerom, ktorého milujem. No teraz, po pol roku terapií, si uvedomujem to, čo som spontánne pred frajerom vedela celý život, že to nie som JA. Že ja, Lýdia Petrušová, keď spravím štátnice, keď ako prvá z užšej rodiny dostanem titul, tá Lýdia, o ktorej väčšina ľudí v Michalovciach pochybovala, tá JA, Mgr. art. Lýdia Petrušová, to chcem nahlas a poriadne osláviť! Tak, aby som si to nepamätala, lebo teraz mi napadlo, že je príjemnejšie nepamätať si dobré, ako pamätať si zlé. Možno.

Každopádne, keď sme sa rozišli, nastalo jedno ťažké obdobie. Neviem, čo si vy predstavíte pod slovom ťažké, ale nemyslite si, nebolo to tak, že by som spávala holá v zvratkoch na podlahe, pretože piť som ani nemohla. Nieto ešte drogovať. Nič, čo by ma ovládalo, nič vďaka čomu by som sa musela nechať len tak unášať. Diali sa mi rôzne veci, napríklad mala som obdobie, keď som si myslela, že ma potrasie elektrina. Bála som sa dať nabíjačku z mobilu do zástrčky. Najhoršie to bolo asi s fénom, pretože keď si fénujete vlasy, vaša ruka vykonáva nejaký trasúci pohyb, a keď som fén vypla, ruka bola, viete, tak prirodzene vysilená a uvoľnená s troška mravčekmi na dlani. No a ja som si myslela, že je to elektrický prúd.

Chápem, že to znie smiešne, choro, možno debilne. Ale ja som si to reálne myslela a reálne som sa toho bála a nechala sa svojimi myšlienkami ovládať. Ľudia na to reagovali rôzne a vlastne potom, keď už som bola v pohode, všimla som si rozličnosť ľudských charakterov a dávky pochopenia, ktoré sú schopní dávať.

Poznám veľa ľudí, ktorí majú to isté. Strácajú istoty, prídu do nejakého prelomového obdobia a strácajú pevnú pôdu pod nohami pri takýchto bežných činnostiach. Nebudem kázať, ako sa máte k takýmto ľuďom správať, ale ak ste silnejší, nesmejte sa z nich. Radšej ich ignorujte, ako keby ste mali pochybovať o ich pocitoch. Neviem, ako je to u väčšiny, ale na mňa napríklad zaberá, ak sa úplne zmení téma alebo ak sa rešpektuje to, čo si myslím, ale normálne pomaly do detailov od začiatku do konca si vysvetlíme, že sa to nedá, že sa mýlim, že to nie je možné. Logicky. Viete, bol taký tanečník Václav Nižinskij, vlastne pred predstavením o ňom v SND vznikli tieto fotky. BOH TANCA! Kráľ svojej doby, ktorý určoval nový smer v balete.

No a niekde som sa dočítala, že bol 10 rokov na vrchole, no keď prišiel o prácu, začal strácať zdravý rozum. Depresie. Určite sa jeho problémy nedajú porovnávať s mojimi, len som si pri tom článku spomenula na to, aký úžasný som mala piaty ročník na škole. Každý druhý mesiac premiéra, festivaly, zájazdy, 18 odohraných predstavení za mesiac. Len som si spomenula na to, ako som celé tri dni po tom, ako som dostala DOSKU za Objav sezóny scrollovala maily. Rozumej: ležala som na posteli, v ruke som mala mobil, otvorenú aplikáciu gmail a prstom som asi tak tridsaťkrát za hodinu ťahala smerom dole.Vidieť balet z backstage-u mi dalo zrazu úplne iný pohľad na divadlo ako také. Prvýkrát som vlastne videla z backstage-u niečo, v čom nehrám. A balet. Hromada technikov, rozcvičujúce sa baletky, skákajúce deti, ktoré napodobňujú pohyb tanečníkov, garderobierky pripravené prezliekať medzi obrazmi a niekde pomedzi to my – totálne fascinovaní. Neviem vám povedať, či je Nižinskij – Boh tanca skvelé predstavenie, lebo by to bol určite zaujatý postoj. Ako môžem byť objektívna, keď som videla všetko to úsilie, ktoré je vynaložené pred jednou ,,obyčajnou“ reprízou? Mesiace príprav. Pre jeden večer. Raz do mesiaca. Myslím si však, že len ak budeme otvárať aj ,,tabu“ témy, dozvedať sa o inšpiratívnych ľuďoch, ktorí mali tiež „ťažké obdobie,“ zrazu budeme vedieť ovládať svoje myšlienky. Alebo sa utešovať vetou: Nie som sama, ktorá sa má ťažko.Môj nový frajer (pri ktorom sa smejem, kričím a plačem nahlas) mi povedal, že minule čítal nejaký rozhovor so študentom Věry Chytilové, ktorá mu, keď vyhral cenu v Cannes, povedala: „Pripravte sa na pád!“

Nie je to tak, že myslím len na to, že všetko dobré skončí, ale ak sa mi to opäť stane a ja budem 13 mesiacov na úrade práce, viem, že je to len obdobie a nebudem sa ho báť!

Venované Soni, ktorá mi v decembri na záchode vo Fuge, keď mi bolo ,,ťažko,“ povedala, že sa nedusím a všetko je v poriadku.

Ak dnes, v sobotu 10.6. ste sa ani vy nevydali, poďte si pozrieť balet Carls Davis, Daniel de Andrade: Nižinskij – Boh tanca napríklad . A keď náhodou nestíhate, celý týždeň až do 20.6. prebieha  Eurokontext , festival medzinárodného divadla.

Všetky fotky fotí a vždy aj bude fotiť Andrea Juneková.

Za priestory ďakujeme SND balet, za ochotu a úžasnú spoluprácu celému baletnému súboru a za skvelú organizáciu skvelej Natálií Jaburkovej.

ružový top, biele nohavice, kabelka: Barbora Kubi

čiernobiele šaty: Petra Kubíková

Topánky, šušťáky, kraťasy , podprsenka, podprsenka Calvin Klein , mikina: ZOOT

 

lydpetrus